Prečo je v Európe tak málo mrakodrapov? Možno si poviete, že v metropolách ich predsa je hneď niekoľko, ale len si tieto európske mestá porovnajte s mestami v Spojených štátoch a v Ázii – dokonca aj tými, ktoré by domáci nazvali menšími. Európa pritom patrí k najvyspelejším, ekonomicky najlepšie prosperujúcim a husto osídleným kontinentom.

Z približne 220 doposiaľ postavených mrakodrapov v geografickej Európe sa ich 66 percent nachádza iba v piatich mestách, a to v Londýne, Paríži, Frankfurte, Moskve a Istanbule.

Mrakodrapy nie sú len dizajnérskym a architektonickým úletom, dokonca ani výsledkom snahy miliardárov o vytvorenie niečoho veľkolepého (hoci sa to nemusí vylučovať). Mrakodrapy začali vznikať ako inteligentné riešenie využitia priestoru, ktorý začínal byť nielen drahý, ale predovšetkým ho začínal byť nedostatok.

Vo všeobecnosti sa za mrakodrap považuje budova vyššia ako 150 metrov, v minulosti to však bolo inak. Prvý mrakodrap Home Insurance Building bol postavený v rokoch 1884 – 1885 v Chicagu. Mal iba desať poschodí, no na konci 19. storočia sa jednalo o významný staviteľský úspech. Na dlhé roky potom Chicago uzákonilo maximálnu výšku budov na 40 poschodí, čo dalo príležitosť New Yorku, aby sa „vytiahlo“. V roku 1895 v New Yorku dokončili American Surety Building a od roku 1930 a 1931, kedy boli postavené Chrysler Building a Empire State Building, sa tieto stavby držali na rebríčku najvyšších budov až 40 rokov.

Najvyšší mrakodrap na svete je v súčasnosti Burdž Chalífa v meste Dubaj v Spojených arabských emirátoch s výškou 828 metrov (zdroj). V súčasnosti sa za veľkú trojku mrakodrapových miest považuje New York, Chicago a Hong Kong.

A prečo je ich tak málo v Európe?

Keď sa na konci 19. storočia v USA dostali na výslnie výškové budovy, väčšina európskych miest už bola zastavaná. Historické budovy mali svoje významy a mestá už mali svoje charaktery, priestoru na výstavbu nových veľkých budov bolo málo. Medzitým medzi Európou a USA vznikol fenomén kultúrnej rivality – Američania chceli budovať nanovo, vytvárať nové hodnoty a štandardy, sústreďovať sa do miest, zatiaľ čo Európa dbala viac za zachovanie svojho historického dedičstva. Odmietanie mrakodrapov v Európe sa tak stalo verejnou mienkou, pričom v USA to bolo práve naopak. To by ale podľa dokumentu od The B1M nemalo byť dôvodom, prečo je v Európe tak málo mrakodrapov ešte aj dnes.

Inzercia

Po druhej svetovej vojne, keď bolo množstvo západoeurópskych miest zdevastovaných, sa vraj očakávalo, že príde nová architektonická vlna a svoje miesta zaujmú aj výškové budovy. Lenže nestalo sa tak, napokon na takúto modernizáciu neboli prostriedky a čo je hlavnejšie, ani dopyt. Európania sa vybrali cestou rekonštrukcie a obnovovania zničeného, okrem toho sa zásadným spôsobom znížil počet obyvateľov.

Medzitým vo východnej Európe, teda neskôr aj u nás na Slovensku, sa začalo s budovaním monotónnych a stredne vysokých obytných domov, ktoré poznáme ako paneláky. Do nich sa mala postupne nasťahovať väčšina obyvateľov miest. Príkladom toho, že sa to podarilo a až dodnes je to udržateľný koncept bývania, svedčí najväčšie panelákové sídlisko v strednej Európe, Petržalka.

Prečo sa mladí rozhodujú pre dom a nie byt?

Medzitým však Sovietsky zväz predsa len s výškovými budovami začal, ale nie z ekonomických dôvodov, ako tomu bolo na západe, ale aby demonštroval svoju technologickú vyspelosť a silu. Ani na jeho území však počet mrakodrapov nedosiahol úrovní z USA.

Bruselizácia

Napriek tomu, že sa v Bruseli nepostavil skutočný mrakodrap, práve toto mesto môže za to, že sa ich tak málo nachádza v celej Európe. Nie je to ale o nariadeniach od Európskej únie, ako by sa mohli mnohí mylne domnievať.

V 60. rokoch 20. storočia sa v Bruseli začali stavať moderné budovy, ktoré si vyžiadali demoláciu tých starých. Tento proces údajne prebehol bez širšieho skúmania potrieb mesta a tak sa panomárama mesta obohatila o množstvo budov bez hlbšej hodnoty. Keď autority rozpoznali, že táto nová výstavba mestu môže škodiť, medzi architektmi sa vraj rozšíril pojem „bruselizácia“. Jednalo sa o pomenovanie takých nariadení, ktoré značne obmedzovali výstavbu nových stavieb, namiesto nich mali byť rekonštruované tie staré a začleňované do nového rozvoja mesta. Cielilo sa tak zachovať kultúrnu hodnotu a historický charakter mesta.

Toto viedlo k všeobecnému záujmu zachovávať historický charakter európskych miest. Ten sa síce časom zmiernil, no na Slovensku sme jeho svedkami aj naďalej. Napriek tomu sa aj v Bratislave stavia úplne nový downtown, ktorého súčasťou sú práve výškové budovy a tvoria kontrast medzi historickým charakterom mesta a modernými pracovnými priestormi a obytnými štvrťami.

Dôvod, pre ktorý sa verejná mienka napokon obracia v prospech urbanizácie a prestavby starého na nové, spočíva v odlišnom charaktere nových budov. Už to nie sú iba bezduché sklo-betónové výškové stavby, ale priestory pre bezpečnejšiu, zdravšiu prácu a plnohodnotnejší život. Pristupuje sa k tvorbe celých štvrtí tak, aby prinášali do mesta nový život a zlepšovali životný štýl. Neustále viac sa dbá na ekologickú stránku takejto výstavby a aj samotné budovy si osvojujú koncepty zelených stien, vodozádržné riešenia a originálne dizajny fasád.

Či sa však v Európe dočkáme masívnej výstavby výškových budov, aká prebehla v Spojených štátoch v 20. storočí, o tom veľmi silno pochybujeme.

Jedinečná kniha o budovaní Singapuru ide do predaja

O prácu prídu nielen zamestnanci, ale aj manažéri a riaditelia. Industry 4.0 prináša aj problémy

Sen o revolučnom inteligentnom meste sa skončil. Pre koronu i obavy o súkromie

Zdieľanej ekonomike neujdeme. Je prirodzenou evolúciou modernej spoločnosti