Koncept recyklácie je jednoduchý. Rozkladom starých výrobkov, z ktorých vyrobíme opäť niečo použiteľné, šetríme prírodné zdroje. Zachraňuje to lesy, znižuje emisie a vytvára menej znečistenia. Bohužiaľ to také jednoduché nie je.

Recyklácia je prepletená s naším ekonomickým systémom a momentálne ekonomicky nedáva veľmi zmysel. Často stojí viac peňazí niečo zrecyklovať, než to jednoducho vyhodiť.

A to je pre životné prostredie zlá správa.

Pohľad na globálnu recyklačnú krízu

Aj keď to dnes mnohí ani len netušia, recyklácia sa vo svete rozmohla hlavne vďaka Číne. V 90. rokoch Čína zažila rozmach výroby a začala vyvážať stále viac tovaru. Výrobcovia tohto tovaru nutne potrebovali kovy a plasty na nové výrobky a papier na ich balenie. Takže krajiny ako USA mohli naložiť lode, ktoré práve doviezli čínsky tovar, tonami svojho odpadu.

V teoretickej rovine boli všetci spokojní. USA našli zákazníka ochotného platiť za odpad, ktorý by inak skončil na skládke, a Čína zarobila na vracajúcich sa lodiach plných materiálu na znovuspracovanie.

Lenže roky rástlo množstvo odpadu dovážaného do Číny a svet sa na tom stal závislý.

V rok 2017 však nastal zlom. Čína zavádza nové obmedzenia na dovoz cudzieho odpadu. Čínska vláda zakázala dovoz 24 druhov odpadu, pretože dovoz svetového odpadu nebolo dobré pre čínske životné prostredie.

Inzercia

Čína už jednoducho mala plné zuby dovozu nášho odpadu, pretože ho aj tak nevedela v jeho komplexnosti spracovávať. Rozhodnutie o zrušení dovozu spôsobilo prudký pokles cien odpadu a rozvrátilo svetové recyklačné trhy.

To prinieslo krízu komunitám, ktoré sa na predaj odpadu spoliehali, aby mohli financovať jeho zber. V USA priemerná cena použitej vlnitej lepenky klesla za dva roky o 85 % na 28 dolárov za tonu (august 2019). Takéto výkyvy škodia konceptu recyklácie.

Recyklovať sa dá takmer všetko. Hliník je dobrým príkladom toho, ako funguje už dnes, avšak aj tu sú stále rezervy.

Oplatí sa za to platiť?

Recyklácia skutočne šetrí zdroje, čo znamená menej emisií skleníkových plynov. Výroba plechoviek z recyklovaného hliníka údajne využíva až o 95 % menej energie ako ťažba a použitie nových surovín. Recyklácia ocele zasa vraj šetrí 60 % energie – rovnako ako recyklácia papiera.

Vo výsledku záleží na tom, ako rýchlo prerobíme spôsob, akým veci robíme.

To sú však energie, nie ceny. Cena tovarov bude zrejme čoraz vyššia, a to nielen s ohľadom na infláciu alebo vojnu na Ukrajine, ale aj kvôli všeobecnému rastu životnej úrovne a pre dôraz na environmentálne zodpovedný charakter výroby.

Recyklovateľné materiály sú komodity, rovnako ako ropa, zlato alebo kaviár, a ich hodnota stúpa a klesá na základe trhových podmienok.

Napríklad keď sú ceny nízke, je často lacnejšie vyrobiť novú fľašu z nových surovín.

Navyše, nedbalá recyklácia to môže zdražiť. Jediná krabica od pizze medzi kartónmi môže zničiť celú várku, pretože olej sa nedá oddeliť od papierového vlákna. Veľké firmy ako Mars, Pepsico alebo Unilever sa zaviazali znížiť používanie prvotných plastov a zvýšiť používanie recyklovaného a rozložiteľného tovaru, čo môže viesť k nutnosti prenastaviť niektoré výrobné procesy. K tomuto trendu sa pridali aj automobilky, ktoré začali využívať recyklované materiály už aj na miestach, s ktorými prichádza vodič do priameho kontaktu – sú totiž bezpečné, estetické a pôsobia hodnotne.

Správnym separovaním môžeme pomôcť k lepšiemu skladovaniu aj následnému spracovaniu odpadu. Ide však o neudržateľný koncept, keďže je závislý na ľuďoch.

Odpadu bude stále viac

Medzičasom počet ľudí na svete dosiahol 8 miliárd. Očakávajme teda, že sa nám nahromadí ešte viac odpadu ako kedykoľvek v histórii ľudstva. Niektorým spoločnostiam dochádza miesto na skladovanie odpadu a prestali zbierať plasty, papier a sklo. Niektoré všetko vozia na skládku alebo to pália.

Riešením sú systémové medzinárodné riešenia, ktorých uplatňovanie je nesmierne náročné. V súčasnosti sa všeobecne apeluje na to, aby ľudia dôsledne separovali svoje domáce odpady, nech je potom recyklácia jednoduchšia a aby ju možné stabilizovať do takej miery, že sa stane spoľahlivým zdrojom materiálov pre všetky druhy priemyselnej výroby.

A práve toto bude vždy tým hlavným nedostatkom systému – nemožno od ľudí očakávať, že budú natoľko dôslední, že všetko vyseparujú presne. Ako sme spomenuli vyššie, už len krabica od pizze medzi kartónmi môže byť problém. Vysokú účinnosť nemožno dosahovať tým, že budete očakávať zodpovednosť a disciplinovať zo strany nezúčastnených. Ľudia častokrát ani nevedia, či to, čo držia v ruke, je sklo alebo plast, či ten či iný obal patrí do papiera alebo čo vlastne robiť s textíliami.

Riešením je jedine technológia, ktorá sa o triedenie postará automatizovane a s takmer 100-percentnou spoľahlivosťou.

Máme tu však predsa len jednu alternatívu: produkovať menej odpadu, čo je však, minimálne v nasledujúcich desiatkach rokoch, veľmi nerealistické.