Impulzívne a hyperaktívne deti sú aj v súčasnosti často nepochopené a napomínané. V škole dostávajú nálepku lajdákov, v rodine nespratníkov, a to aj napriek tomu, že o poruche pozornosti a hyperaktivite (ADHD) vieme viac než v minulosti.

Deti s ADHD majú podľa webového portálu healthline.com problém zostať pokojne sedieť, nedokážu sa potichu hrať, prehnane rozprávajú, neznášajú čakať v rade alebo prerušujú ostatné deti. Práve tieto prejavy neurovývojovej poruchy spôsobujú, že deti nosia domov poznámky a zlé známky.

Čo je ADHD?

Ak chceme pochopiť deti s ADHD, musíme si uvedomiť, že hovoríme stave duševného zdravia. Práve tento stav spôsobuje nezvyčajnú hyperaktivitu, impulzívnosť, nesústredenosť alebo neposednosť. Ide o jednu z častých porúch u detí. Len v USA lekári diagnostikovali ADHD takmer deviatim percentám detí vo veku tri až sedem rokov.

Hoci zábudlivé, nepozorné a neposedné je takmer každé druhé dieťa, u osôb s ADHD sú výkyvy energie častejšie a intenzívnejšie. Pre dieťa s ADHD je teda omnoho náročnejšie ticho sedieť na vyučovaní, hlásiť sa, počúvať svojich spolužiakov alebo sústrediť sa na úlohy. Napriek tomu sa ADHD neradí k poruchám učenia.

Hoci sa ADHD u detí vyskytuje často, lekári a výskumníci nepoznajú presné príčiny. Predpokladajú, že ADHD má neurologický pôvod, dôležitá je aj genetika. Podľa výskumu je jedným z faktorov nedostatok dopamínu, ktorý pomáha prenášať signály z jedného nervu do druhého. Táto chemická látka zohráva úlohu aj pri spúšťaní emocionálnych reakcií a pohybov. Iný výskum naznačuje, že ľudia s ADHD majú menší objem šedej hmoty v mozgu.

Tri typy, každý iný

Nepozorný, hyperaktívny a zmiešaný typ. Americkej psychiatrická asociácia delí ADHD práve na tieto tri typy na základe prevládajúcich symptómov. Deti s prvým typom poruchy robia v domácich úlohách chyby z nepozornosti a počas dlhej prednášky v škole nedokážu zostať sústredené. Keď sa s dieťaťom rozprávate, takisto môžete mať pocit, že je mysľou niekde inde.

Tieto deti mávajú problém dokončiť rozrobené úlohy, organizovať si povinnosti, takisto zabúdajú alebo strácajú bežné veci, ako napríklad kľúče či mobil. Tínedžeri s týmto typom ADHD zabúdajú na spätné telefonáty, platenie účtov, či dohodnuté schôdzky. Odborníci si myslia, že veľa nepozorných detí nemá správne určenú diagnózu, lebo na hodinách nevyrušujú a nepútajú pozornosť.

Hyperaktívne deti nedokážu obsedieť. Zdroj ilustračného obrázka: pexels.com.

Inzercia

Pri druhom- hyperaktívnom type sú symptómy očividnejšie. Deti sa často mrvia, krútia na stoličke alebo klopú prstami. Taktiež majú problém zostať v lavici, nedokážu sa hrať potichu a skáču druhým do reči.

Najčastejší je zmiešaný typ ADHD, ktorý je kombináciou nepozorných aj hyperaktívnych symptómov. Bez ohľadu na to, akým typom poruchy dieťa trpí, mylné predstavy v spoločnosti o ochorení môžu skomplikovať liečbu ochorenia.  S mýtmi sa v praxi stretáva aj americká psychiatrička Vania Manipod. Spísala súhrn  5 najčastejších mýtov a objasnila prečo nie sú pravdivé, tu sú:

1. ADHD je čisto chlapčenský problém

Faktom je, že mladé dievčatá nemajú taký problém s hyperaktivitou alebo správaním ako chlapci. To však neznamená, že touto poruchou netrpia, ale lekári ju nediagnostikujú. U dievčat sa často objavuje prvý typ ADHD, pre ktorý je charakteristická nepozornosť, nesústredenosť a zasnívanosť. Lekárka Vania Manipod upozorňuje, že neliečený stav sa môže v dospelosti viesť k úzkosti, náladovosti a  antisociálnej osobnosti.

2. Môžu za to rodičia

Spoločnosť často súdi rodičov za to, že nedokážu ovládať správanie hyperaktívneho dieťaťa. Avšak nikto nevidí výčitky, ktoré pociťujú vo svojom vnútri rodičia detí s ADHD.

3.  Sú to lenivci

Zdroj ilustračného obrázka :pexels.com.

Keďže medzi prejavy ochorenia patrí aj nezáujem, dezorientácia a nedostatok motivácie, deti, ale aj dospelí s ADHD, často získavajú nálepku lenivých ľudí. Následne sa cítia vinní, lebo nie sú takí produktívni, ako od nich ostatní očakávajú. Skutočnosť je však taká, že ľudia s ADHD chcú uspieť, ale majú problém začať a dokončiť to, čo iní môžu považujú za „jednoduché“ úlohy. Mýtus, že pacienti s ADHD sú jednoducho leniví spôsobuje u nich pocit zlyhania, ktorý vedie k nízkej sebaúcte a nedostatku sebadôvery.

4. ADHD nie je vážny problém

Hoci ADHD nie je život ohrozujúce, môže mať vážne dôsledky na celkovú kvalitu života človeka. Pre ľudí s touto poruchou je ťažké držať krok so školskými povinnosťami. V dospelosti žijú v neustálom strachu, že prídu o prácu a nebudú schopní finančne pokryť životné náklady.

5. Nie je to skutočná porucha

Niektorí ľudia, ale aj autori odborných kníh spochybňujú existenciu ADHD alebo nehovoria o nej ako o zdravotnej poruche. Je pravda, že určiť poruchu môže byť problémové, keďže príznaky sú napríklad časté u väčšiny detí, avšak viaceré výskumy našli rozdiely v zložení aj fungovaní mozgu človeka s ADHD.