Rukopis si svoj tajomný pôvod zachováva už niekoľko storočí, pričom sa stal predmetom rozsiahlych štúdií a špekulácií.

Vzácny zberateľský kúsok

V priebehu rokov sa profesionálni tvorcovia kódov a vedci z rôznych disciplín pokúšali vyriešiť záhadu, ktorú predstavuje Voynichov rukopis. Obsahom záhadnej knižky sa pravdepodobne zaoberal John Dee, matematik a študent okultizmu na dvore britskej kráľovnej Alžbety I.

Neskôr ju od neznámeho kupca získal rímskonemecký cisár, Rudolf II. Predchádzajúcemu majiteľovi za rukopis zaplatil šesťsto dukátov, čo je v dnešnom prepočte približne 90 000 dolárov. Vzácne dokumenty sa o niekoľko storočí dostali až k revolucionárovi Wilfredovi Voynichovi. Napriek tomu, že rukopis vlastnil len pár rokov, jeho priezvisko sa s ním spája dodnes. Hoci Wilfred nerozumel jazyku knihy, domnieval sa, že autorom je Roger Bacon, jeden z najväčších stredovekých mysliteľov.

Od roku 1969 sa rukopis nachádza v knižnici vzácnych kníh a rukopisov na univerzite v Yale. Niekoľko storočí sa ho snažia rozlúštiť renomovaní lingvisti, jeho obsah však stále nie je so stopercentnou platnosťou odhalený.

Rozmanité témy

Publikácia prešla rádiokarbónovou metódou datovania rukopisu. Vedci vďaka nej zistili, že bola stará dvesto rokov už v čase, keď sa jej vlastníkom stal Rudolf II.. Rukopis je podľa ilustrácií rozdelený do šiestich častí – botanika, astronómia a astrológia, biológia, kozmológia, farmácia. Na konci sa nachádza časť súvislého textu, ktorý podľa odhadu môže predstavovať recepty na miešanie liečiv.

Najväčšiu časť 234 – stranovej knihy zaberajú ilustrácie v botanickej časti. Kapitoly pozostávajú zo 113 veľkých detailných farebných kresieb neznámych rastlín a bylín, pričom sú doplnené rozsiahlym textom.

Dvanásť strán zobrazuje usporiadania hviezd, Slnka a Mesiaca. Niektoré astrologické kresby dopĺňajú symboly zverokruhu. Najzvláštnejšie na pergamene pôsobia kresby nahých žien prepletených a spojených rúrkami, v ktorých prúdi neznáma tekutina.

Hypotézy o pôvode jazyka

Voynich sa v roku 1921 spojil s Williamom Newboldom. Filozof z Pennsylvánskej univerzity sa zaujímal o kryptografiu, a práve podľa neho bol Roger Bacon tvorcom pôsobivých stránok. Newbold veril, že každé tajomné písmeno je v skutočnosti zbierkou drobných symbolov, ktoré by sa odtajnili až po použití mikroskopu. Po Newboldovej smrti John Manly, americký profesor literatúry a kryptológ, Newboldove metódy označil za svojvoľné a vedecky nespoľahlivé.

Medzi mnohými ľuďmi, ktorí sa pokúsili text rozlúštiť, sú napríklad renomovaní kryptológovia z druhej svetovej vojny William a Elizebeth Friedmanovci. Po troch desaťročiach však Friedman vyhlásil, že prelomenie rukopisu je nemožné. Písmo pripomína európsku abecedu z konca 14. a 15. storočia, no slová nedávajú zmysel v žiadnom jazyku.

V priebehu rokov sa neustále zvyšoval prúd výskumníkov s novými tvrdeniami odhaľujúcimi tajomstvá rukopisu. Antropológ z Foothill College v Kalifornii vyhlásil, že text je „vulgárny latinský dialekt“ prepísaný rímskymi skratkami. Gerard Cheshire, akademik na Univerzite v Bristole, publikoval recenzovaný článok v ktorom tvrdil, že písmo je zmesou jazykov, takzvanou „protorománčinou“.

Komu sa podarí dekódovať stredoveký rukopis?

Čo bráni vo finálnom rozlúštení Voynichovho rukopisu, je opätovné vyvrátenie predošlého tvrdenia novými zisteniami a štúdiami. Každý chce byť tým, koho schopnosti sú nad úrovňou všetkých ostatných. Problémom je, že jednotliví výskumníci sa špecifikujú na rozdielny odbor. Na základe neho vedú svoj výskum, pričom vynechávajú komplexnosť rukopisu – od použitého atramentu až po vonkajšiu väzbu.

Rukopis si prešiel aj obvineniami ohľadom pravosti, no forenzné testovanie túto domnienku vyvrátilo. Kniha vyvoláva dojem, že mala slúžiť ako liekopis alebo riešiť témy stredovekej medicíny. Záhadné detaily ilustrácií však podnietili mnohé teórie o pôvode knihy, obsahu jej textu a celkovom použití. Pokiaľ teda špekulácie nevyvolávajú potrebu vyvinúť stroj času, vedcom neostáva nič iné, než sa prepracovať k odpovediam prostredníctvom súčasných metód.

Zdroje: www.newyorker.com, www.undark.org

Zdroj titulnej fotografie: www.pinterest.com