Titulná fotografia: Archív autorky článku (fotené v októbri 2019 v Skopje – Macedónsko)

[insert page=’koronavirus-spravodajstvo‘ display=’content‘]

Každého, samozrejme, napadne zahraničný obchod, ktorý je aj samotným kameňom úrazu vzájomný vzťahov týchto krajín a spúšťačom obchodnej vojny. Ďalšie podobnosti však zostávajú prehliadané.

Okrem obchodnej závislosti a značnej veľkosti ekonomík majú tieto krajiny spoločného mnoho. Obe majú vodcu, ktorý si presadzuje silnú autoritu. V tomto článku sa však nebudem zaoberať politikou. Zameriam sa na podobnosti vo (ne)fungovaní sociálneho systému, dovoleniek a spotreby obyvateľstva. Práve v tých oblastiach, totiž existuje silná podobnosť medzi týmito dvoma ekonomickými a politickými rivalmi. 

INZERCIA

Rovnako ako Spojené štáty, aj Čína má prakticky absentujúci sociálny systém

INZERCIA

Ako Európania sme zvyknutí zakladať si na rovnováhe medzi súkromným a pracovným životom. V USA a Číne sa však tento koncept úplne stráca. Obe krajiny majú z pohľadu Európana extrémne málo dní platenej dovolenky. V Číne má zamestnanec, ktorý odpracoval menej ako 10 rokov nárok iba na 5 dní dovolenky v roku. V USA má zamestnanec nárok na minimum 10 dní dovolenky, problémom ale je, že mnohí zamestnávateľa nepriamo nútia zamestnancov vzdať sa niekoľkých z týchto dní. Robia to tak, že zamestnancom, ktorí si vyberú všetky dni dovolenky neudelia na konci roka finančný bonus, ktorý môže predstavovať rádovo aj výšku celomesačného platu. V oboch krajinách je tiež extrémne jednoduché ukončiť pracovný pomer. Platí to rovnako pre zamestnávateľa ako aj pre zamestnanca. Výpoveď nadobúda v mnohých prípadoch účinnosť s okamžitou platnosťou a bez výpovednej doby.

Čína síce zaostáva za USA ohľadom penzijného systému, vyhliadky Američanov však tiež nie sú najružovejšie. Zaostávanie Číny je spôsobené tým, že je ešte stále v procese budovania penzijného systému. V súčasnosti majú v Číne nárok na penziu takmer výlučne iba bývalí zamestnanci štátnych podnikov. O ostatných penzistov sa musia finančne postarať ich deti a vnúčatá. V USA je síce penzijný systém etablovaný už niekoľko desaťročí, budúci dôchodcovia ale aj tak nemajú úplnú garanciu, že im budú vyplatené penzie, nakoľko nemusia byť krytí v prípade, ak zbankrotuje penzijný fond, ktorý spravuje ich financie. 

Čína má zasa navrch pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nakoľko je takmer bezplatná a môže si ju dovoliť každý občan. V Číne teda nemôže nastať prípad, že by niekto neabsolvoval liečbu, kvôli tomu, že si ju nemôže dovoliť. Je ale nutné spomenúť, že Čína zápasí s nedostatkom lekárov a všeobecný lekár má v tejto krajine s populáciou viac ako 1,4 miliardy ľudí na jedného pacienta v priemere 3 minúty času. 

Rastúca zadlženosť obyvateľstva a konzumný spôsob života trápia USA aj Čínu

Tak ako USA, aj Čína má svoj „American Dream“, ten čínsky sa však prirodzene volá „中国梦“ čo v preklade znamená „Čínsky sen“. Mnohí Číňania vyrastali v úplnej chudobe 50., 60. a 70. rokov. Po otvorení krajiny zahraničnému obchodu, ktoré bolo spustené v roku 1978, sa do Číny začali relokovať zahraničné, predovšetkým americké, značky. Tým sa začala história Číny ako „továrne sveta“, kde sa vyrába všetko čo vás napadne. S prílevom finančných prostriedkov zo zahraničného obchodu začala postupne pociťovať benefity aj tá najchudobnejšia vrstva. Mladí ľudia v súčasnej Číne, kvôli tvrdej práci svojich rodičov v továrňach, v podstate nezažili chudobu. Vyrastali počas hospodárskeho napredovania krajiny sledovaním amerických filmov a snívaním o štúdiu v USA alebo Veľkej Británii (čo sa mnohým z nich aj podarilo). Väčšina z nich sú v dôsledku „Politiky jedného dieťaťa“ jedináčikovia. Ich status jediného dieťaťa im zabezpečil okrem pozornosti celej rodiny aj to, že sa ich rodiny postarali o to, aby im nič v živote nechýbalo. Je to pochopiteľné, nakoľko absencia sociálneho dôchodkového systému v Číne spôsobuje, že deti sa v dospelosti budú musieť starať o rodičov a starých rodičov. Je teda v prirodzenom záujme rodičov dopriať deťom čo najlepšie vzdelanie a tým zvýšiť v budúce vyhliadky celej rodiny. 

Čo bolo myslené dobre sa ale vracia späť negatívne tým, že súčasní mladí ľudia nemajú žiadny koncept šetrenia. Značné percento mladých pracujúcich a vzdelaných ľudí vo veku do 30 rokov nedokáže mesačne ušetriť vôbec nič. Keďže vyrastali s tým, že dostali všetko čo na čo si ukázali, myšlienky, že môžu mať všetko čo sa im zapáči sa nevedia vzdať ani vo svojej dospelosti. 

V Číne je úverovanie fyzických osôb bankami stále na veľmi nízkej úrovni. V posledných rokoch vzniklo veľmi veľa tzv. „P2P“ úverových inštitúcií, ktoré umožňovali ľuďom požičiavať si navzájom. Po mnohých bankrotoch a tragédiách vláda takéto požičiavanie nakoniec zakázala.

Ďalším problémom je neregulované investovanie čínskeho obyvateľstva na finančných trhoch. V súčasnosti si môže dôchodca cez čínsky WhatsApp, nazývaný WeChat, jedným klikom bez akéhokoľvek dokazovania znalosti obchodovania na finančných trhoch kúpiť akcie na burze. Nikto nepreveruje ich finančnú gramotnosť ani zabezpečenosť. Mnoho dôchodcov sa už v dôsledku chýbajúcej regulácie stihlo pripraviť o celoživotné úspory. 

Americký spotrebiteľ so siedmimi kreditkami sa v princípe až tak veľmi nelíši od priemerného pracovne produktívneho Číňana vo veku 25 až 35 rokov… 

USA a Čína si nemajú čo závidieť ani čo sa týka celkového dlhu

Keď sa spomenie dlh krajín, väčšina ľudí si predstaví dlhodobých dlhových vinníkov, Spojené štáty a Japonsko. V prípade USA, dosahoval celkový dlh krajiny na začiatku roka 2019 hodnotu 69 biliónov amerických dolárov, čo predstavovalo viac ako trojnásobok hrubého domáceho produktu krajiny (HDP). Čína však za Spojenými štátmi až tak veľmi nezaostáva. Tento rok jej dlh, vo výške 40 biliónov amerických dolárov, presiahol 300 percent HDP. Vláda už škrtí poskytovanie úverov na medzibankovom trhu a snaží sa zabrániť pádu štátnych podnikov odkázaných na úvery, rovnako ako aj pádu bankových inštitúcií, ktoré sú „too big to fail“. Obmedzuje aj tzv. „tieňový“ sektor bankovníctva, ktorý sa dostáva do problémov v dôsledku zlých úverov a chýbajúcej regulácie. Problémom je, že tieňový sektor bankovníctva podľa odhadov expertov dosahuje až viac ako 80 percentný podiel na HDP Číny. 

Rozdielom oproti USA je, že väčšina dlhu v Číne je vládneho a korporátneho charakteru. Exponovanosť obyčajného obyvateľstva na tomto zadlžení je preto stále relatívne nízka. Extrémna spotreba mladých ľudí a chýbajúca regulácia prístupu obyvateľstva k finančným trhom však naznačujú, že zadlženosť bežného obyvateľstva bude ďalej rásť. 

Podobností medzi oboma obchodnými rivalmi by sa dalo nájsť viac. Cieľom môjho článku nebolo vám ich všetky predstaviť. Mojim zámerom bolo ukázať, že obe krajiny sa v mnohom podobajú a to aj napriek tomu, že sa to nepáči ich politickým predstaviteľom. A možno práve táto skutočnosť je hlavným kameňom úrazu medzi nimi…

Zdroje: Caixin, CNN Business, Reuters, International Monetary Fund