Štúdia príšer

1939

Logopedický experiment psychológa Dr. Wendella Johnsona, ktorý jeho súčasníci vhodne označili za „Štúdiu príšer“, bol najprv držaný v tajnosti pre prípad, že by poškodil jeho profesionálnu reputáciu.

Postgraduálna študentka Mary Tudorová uskutočnila experiment pod Johnsonovým dohľadom.

Dvadsaťdva osirelých detí, z ktorých desať malo problémy s koktaním, bolo rozdelených do dvoch skupín, pričom každá obsahovala zmes detí s poruchami reči a bez nich. Jedna zo skupín dostala pozitívnu, povzbudzujúcu spätnú väzbu o ich verbálnej komunikácii, zatiaľ čo druhá bola úplne znevažovaná pre ich – niekedy neexistujúce – problémy s rečou.

Táto šesťmesačná štúdia mala veľký vplyv dokonca aj na tých, ktorí predtým nemali žiadne problémy s rozprávaním, v dôsledku čoho boli niektorí neistí a uzavretí. V roku 2007 získalo sedem detí od štátu Iowa dokopy 1,2 milióna dolárov, za celoživotné psychické a emocionálne jazvy spôsobené šesťmesačným trápením počas experimentu na univerzite v Iowe.

INZERCIA

Inzercia

Opičie drogové testy

1969

V roku 1969 sa uskutočnil pokus na zvieratách za účelom sledovania účinkov užívania drog a závislosti. Experiment zisťoval, či sa opice stanú závislými na drogách a v dôsledku toho si budú sami podávať drogy, aby pokračovali v zneužívaní drog. Nevedomým primátom podávali drogy, vrátane kokaínu, amfetamínov, morfínu, LSD a alkoholu.

Opice sa stali závislými na drogách, boli pre seba nebezpečné a nakoniec zomreli. Výskumníci zistili, že mnohé biologické črty opíc boli podobné ľudským, a výsledky naznačujú, že jedným z hlavných dôvodov zneužívania drog, je psychická závislosť.

Tento experiment je veľmi neetický a krutý, pretože spôsobil zvieratám úzkosť, opice trpeli bolesťami a nakoniec zomreli.

Na základe tohto výskumu vedci tvrdili, že preukázali súvislosť medzi zneužívaním drog a psychickou závislosťou.

Pokusy na opiciach neboli vedecky prospešné z viacerých dôvodov, jeden z nich je, že zvieratá nie sú schopné požívať drogy vo vonkajšom svete, pokiaľ na to nie sú vycvičené ľuďmi.

Tento experiment tiež nie je prospešný, pretože okrem zistenia, že ľudské správanie a opice so zneužívaním drog sú podobné, neospravedlňuje to, čomu boli zvieratá vystavené.

UCLA experiment s liekmi na schizofréniu

1983 – 1994

Od roku 1983 psychológ Keith H. Nuechterlein a psychiater Michael Gitlin z UCLA Medical Center začali kontroverznú štúdiu duševných procesov schizofrénie.

Išlo o experimenty na pacientoch trpiacich schizofréniou, ktoré mali odhaliť vývoj ich choroby po vysadení potrebných liekov.

Všetci pacienti podpísali informovaný súhlas, v ktorom uviedli, že chápu, že v experimente sa ich stav môže „zlepšiť, zhoršiť alebo zostať nezmenený“.

23 z 50 pacientov liečených na schizofréniu utrpelo po vysadení lieku ťažké recidívy. Niekoľko pacientov malo viac ako jeden závažný relaps vrátane halucinácií a paranoje.

Nebolo im povedané, aké závažné môžu byť ich recidívy, vrátane možnosti trpieť čoraz závažnejšími príznakmi, a mnoho ďalšieho.

Rodiny dvoch pacientov podali sťažnosti na experiment federálnej vláde. Jeden z pacientov, Antonio Lamadrid, bývalý študent UCLA, spáchal samovraždu. Druhý, Gregory Aller, odišiel z vysokej školy a vyhrážal sa, že zabije svojich rodičov.

Rodiny štyroch pacientov v štúdii UCLA v rozhovoroch uviedli, že ak by im bolo povedané o očakávanom poškodení, nikdy by účasť nedovolili. Povedali, že boli vedení k presvedčeniu, že cieľom programu je ponúknuť vysokokvalitnú liečbu, ako aj výskum.

Albert Bandura a bábika Bobo

1961, 1963

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa psychológ Albert Bandura zo Stanfordskej univerzity pokúsil ukázať, že správanie – v tomto prípade násilné správanie – sa dá naučiť pozorovaním odmeny a trestu.

K tomu potreboval 72 škôlkarov spolu s veľkou, nafukovacou hračkou, známou ako bábika Bobo. Detská zostava spočívala z 36 chlapcov a 36 dievčat. Ich priemerný vek bol 4 a pol roka.

Prinútil podskupinu detí, aby približne desať minút sledovali dospelého, ako násilne bije a slovne týra hračku. Bandura znepokojivo zistil, že z dvoch tuctov detí, ktoré boli svedkami tohto prejavu, bolo v mnohých prípadoch toto správanie napodobňované.

Keď dospelý odišiel a deti zostali v izbe s bábikou Bobo samé, začali byť voči bábike verbálne a fyzicky agresívne, a útočili na ňu s takou intenzitou, ktorá bola veľmi desivá, aj vzhľadom na nízky vek detí.

V roku 1963 Bandura uskutočnil ďalší experiment s bábikou Bobo, ktorý priniesol podobné výsledky. Psychologický výskum sa však odvtedy dostal pod paľbu z etických dôvodov, keďže jeho subjekty boli v podstate vycvičené, aby konali agresívne – s možnými dlhodobými následkami.