Vyšší a nafúknutejší

Astronauti strávia na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS) väčšinou minimálne šesť mesiacov. Počas tejto doby sa im výška môže zmeniť o tri percentá smerom nahor. Znie to ako sci-fi, ale bez prítomnosti gravitácie sa chrbtica dokáže voľne rozširovať, a tak kozmonaut podrastie. Tomuto faktu sa prispôsobili aj konštruktéri vesmírnych lodí, ktoré preto majú vyššie stropy. Pôsobenie tohto „kúzla“ však po návrate na Zem zmizne. Síce to opäť trvá pár mesiacov, ale vesmírni piloti sa vrátia k svojej pôvodnej výške.

Život na obežnej dráhe mení aj rozdelenie tekutín v ľudskom tele. Kým na Zemi máme väčšinu z nich v nohách, vo vesmíre je to rovnomernejšie. Aj tu je dôvodom absencia gravitácie, tekutina sa v ich telách rozloží rovnomerne. Následkom sú tenšie nohy a plnšia tvár, opúchajú aj sliznice nosa. Plnšie líca a upchatý nos sa po čase ustália a človek vyzerá rovnako ako pred odletom.

Dezorientácia a ubúdanie svalov

Návrat domov znamená aj osvojenie si starých zvykov. Najväčšou výzvou pre astronauta bolo prispôsobenie sa zemskej príťažlivosti. Medzi hlavné problémy patria závraty, ťažkosti pri státí, chôdzi a otáčaní. Dr. Jacob Bloomberg vedie skupinu vedcov z Národného inštitútu pre biomedicínsky výskum (NSBRI) v projekte na vývoj techník umožňujúcim rýchlo sa adaptovať na nové gravitačné prostredie a prekonať tieto problémy. Tento koncept bude prínosom aj pre ľudí, ktorých sa lety do vesmíru netýkajú – dôchodcovia či ľudia s chronickými poruchami rovnováhy.

Návrat na Zem znamená pre členov vesmírnej výpravy opätovné prispôsobovanie sa. zdroj: pexels.com

V stave „beztiaže“ svaly prichádzajú o svoju funkciu a nie sú potrebné na podporu kostry. Telá astronautov na zmenu reagujú stratou kostnej hmoty. Preto prebieha výskum, ktorý má vo vesmíre overiť účinky existujúcich liekov na prevenciu straty svalového tkaniva u astronautov.

Každý mesiac môžu astronauti stratiť až 1 percento hustoty kostí – ak nemajú dostatok pohybu. Na palube vesmírnej stanice sú dva bežecké pásy a dva stacionárne bicykle, ktoré im pomáhajú udržiavať sa vo forme. Aby sa zabránilo ochabnutiu svalov a kostí, astronauti počas pobytu na Medzinárodnej vesmírnej stanici cvičia asi dve hodiny denne.

Nespavosť komplikuje misiu

Spánok astronautom sťažujú aj záblesky svetla, ktoré im prenikajú cez oči. Záblesky v skutočnosti pochádzajú z kozmických lúčov – vysoko energetických častíc žiariacich skrz slnečnú sústavu. vystreľujúcich cez obežnú základňu. Hoci sa rádioaktívne žiarenie zo svetelných pruhov môže časom nahromadiť, v konečnom dôsledku nepredstavuje príliš veľké riziko.

Hlboko vo vnútornom uchu máme ukrytý orgán rovnováhy = vestibulárny aparát. Počas pobytu na Zemi z neho mozog vždy prijíma informácie o gravitácii a používa ho na udržanie rovnováhy tela. Prostredie s takmer žiadnou gravitáciou mení informácie prijímané z vestibulárneho orgánu. Predpokladá sa, že práve táto zmena miery príťažlivosti mätie mozog, čo vedie k „vesmírnej chorobe“. Astronauti môžu zažiiť nevoľnosť, bolesť hlavy až zvracanie. Tento stav však netrvá veľmi dlho. Ak zostanete niekoľko dní vo vesmíre, váš mozog upraví interpretáciu rovnovážnych informácií, takže vesmírna choroba pominie.

Nedávne odhalenie zmien v mozgu

Nedávno vyšla nová štúdia zameraná na zistenie zmien v štruktúre mozgu po vesmírnom lete. Spolupráca sa uskutočnila medzi Európskou vesmírnou agentúrou a ruskou vesmírnou agentúrouRoskosmos. Vedci skúmali ako sa mozog kozmonautov mení po ceste do vesmíru a späť. Ukázalo sa, že mozog sa kozmickej atmosfére prispôsobuje do takej miery, že sa v podstate prepája. Takáto forma prispôsobenia pretrváva aj niekoľko mesiacov po prílete človeka na Zem.

Náš mozog opäť dokázal, že je schopný asimilovať sa aj v extrémnych podmienkach. zdroj: pexels.com

Výskumník na univerzite v Antverpách (Belgicko), Floris Wuyts, figuruje ako vedúci celej štúdie. Vysvetľuje aj príčinu týchto mozgových premien: „Po vesmírnom lete sa tieto štruktúry zdajú byť zmenené, hlavne kvôli deformáciám, ktoré sú spôsobené posunom tekutiny, ku ktorému dochádza vo vesmíre,“ Konkrétne tím registroval zmeny vo veľkom zväzku nervových vlákien (corpus callosum). V podstate ide o centrálnu diaľnicu spájajúcu obe mozgové hemisféry.

Predtým sa predpokladalo, že vesmírny let môže spôsobiť štrukturálne zmeny v samotnom corpus callosum. Komory v jeho okolí sa však rozširujú samé od seba, aby sa prispôsobili drastickým zmenám.

Zdroje: www.livescience.com, www.space.com

Zdroj titulnej fotografie: pixabay.com