Od počiatku dejín ľudia hľadali stále efektívnejšie spôsoby vzájomného zabíjania a mrzačenia.

Na tento účel bol jed vždy populárnou voľbou.

V dávnych dobách bohatí, mocní a nepopulárni ľudia zamestnávali ochutnávača, ktorý ochutnával a tak kontroloval, či nebolo ich jedlo otrávené.

V tomto zozname nájdete tie najnebezpečnejšie jedy, ktoré ľudia v priebehu rokov používali na vzájomné zabíjanie.

Arzén

Arzén sa na odpravenie nepriateľa v minulosti používal veľmi často, bolo ľahké ho získať a zároveň fungoval efektívne.

Je bežnou zložkou veľkého množstva výrobkov pre domácnosť, od tapiet po farby.

V prípade akútnej otravy zlúčeninami arzénu dochádza k zvracaniu, hnačkám a dehydratácii.

Obeť čakajú intenzívne žalúdočné ťažkosti a po kŕčoch a kóme nasleduje smrť.

Prejaviť sa môže aj cerebrospinálna depresia s kŕčami a bezvedomím.

Koža je na dotyk vlhká, dýchanie a pulz sú slabšie.

Toto všetko sa môže stať v priebehu niekoľkých hodín po požití.

Kožné príznaky otravy arzénom. Zdroj: castromarina.info

Kyanid

Kyanid je jedným z najznámejších jedov.

Tiež je známy ako samovražedné pilulky, ktoré nosili tajní agenti, a bol tiež aktívnou zložkou plynu Zyklon B, ktorý používali nacisti vo vyhladzovacích táboroch, ako je Osvienčim.

Niet pochýb o účinnosti tohto jedu, pričom smrť nastáva takmer okamžite.

Kyanid pôsobí tak, že zabraňuje bunkovému dýchaniu; t.j. telo prestane produkovať energiu na úplne najnižšej úrovni, čo spôsobuje to, čo sa nazýva vnútorná asfyxia.

To sa prejavuje zrýchleným dýchaním, závratmi, nevoľnosťou, bolesťami hlavy a v konečnom dôsledku kŕčmi a smrťou.

Kyanid použil nejeden vojnový zločinec – počas druhej svetovej vojny mal na svedomí niekoľko hlavných hrdinov.

Adolf Hitler ako vrchný veliteľ nemeckých vojsk a vodca Ríše, spáchal 20. apríla 1945 samovraždu.

Traduje sa, že než sa strelil do spánku, prehltol dávku kyanidu.

Faktom je, že pomocou tohto jedu spáchala v Hitlerovom bunkre samovraždu jeho manželka Eva Braunová, Joseph Goebbels (ktorý so ženou pred vlastnou smrťou zavraždil aj svoje deti) či Heinrich Himmler.

Kyanidu podľahol aj generál Rommel – bol Hitlerom vyzvaný v roku 1944 k samovražde.

Ten mu vodca osobne poslal s tým, že pokiaľ sa okamžite otrávi, bude ušetrená jeho rodina.

Rommel bol totiž zapojený do sprisahania, ktoré vyvrcholilo nepodareným atentátom, a Hitler nechcel, aby Nemecko o tejto zrade vedelo.

Následne mu vystrojil aj vojenský pohreb so všetkými poctami.

Strychnín

Strychnín je neslávne známy pre svoje dramatické a bolestivé účinky.

Účinkuje tak, že útočí na centrálny nervový systém a spôsobuje prudké stiahnutie všetkých svalov v tele súčasne.

Intenzita týchto kŕčov je obludná.

Smrť nastáva do 2 až 3 hodín po požití, a hoci je zvyčajne výsledkom zadusenia v dôsledku paralýzy dýchacích ciest, môže byť tiež spôsobená vyčerpaním z kŕčov.

Strychnín sa získava zo semien rastliny Strychnos nux-vomica (Strychnínovník indický), ktorá rastie v tropických oblastiach.

V minulosti sa používal na liečbu širokého spektra zdravotných stavov.

V súčasnosti sa síce primárne používa ako pesticíd a jed na potkany, no má aj tienisté využitie – niektorí drogoví díleri ho pridávajú k drogám.

Ricínové bôby. Zdroj: sciencenews.org

Ricín

Je považovaný za najsilnejší jed v prírode, keďže je 6000-krát jedovatejší ako kyanid.

Zatiaľ čo ricínový olej býva vychvaľovaný pre jeho zdraviu prospešné vlastnosti, druhý produkt tejto rastliny (Ricinus communis) je pravým opakom.

Ricín je bielkovinový toxín, fungujúci ako tzv. bunkový jed.

Prechádza cez bunkové membrány, inhibuje produkciu niektorých základných bielkovín a v dôsledku spôsobí odumieranie buniek.

Od jeho predchádzajúceho používania pri výskume rakoviny sa pre extrémnu jedovatosť, najmä pri vdýchnutí, upustilo. Smrteľná dávka je cca 70–500 mikrogramov.

Ricin je taký dobrý v zabíjaní ľudí, že ho USA aj Rusko skladovali ako chemickú zbraň.

Predpokladá sa, že ho používal Sadam Hussein na svojich vlastných ľuďoch a B. Mussolini používal olej pri vypočúvaní väzňov.

Mnohí však kvôli dehydratácii zomreli.

Najznámejší je prípad s bulharským novinárom Georgim Markovom, ktorý pracoval vo Veľkej Británii pre BBC.

Bol na neho spáchaný atentát 7.septembra 1978.

Neznámy muž s upraveným dáždnikom mu vpichol guličku naplnenú ricínom veľkosti špendlíkovej hlavičky do nohy.

Markov zomrel o 4 dni neskôr 11.septembra 1978.