Starší ľudia si niekedy vedia lepšie vybaviť dávne udalosti. Ako je potom možné, že si deti nepamätajú svoje narodenie?

Zabudli sme alebo sme si detstvo nestihli zapamätať?

„Aká je tvoja prvá spomienka z detstva?“ Túto vetu ste zrejme niekoľkokrát počuli z úst vašich rodičov, babičiek či priateľov. Je zaujímavé siahnuť do toho najhlbšieho zákutia mysle a vytiahnuť zážitok, ktorý odštartoval vnímanie sveta okolo vás. Len zriedka si však spomeniete na niečo, čo sa odohralo oveľa skôr.

Ak si deti dokážu vytvárať spomienky v prvých mesiacoch života, prečo si nepamätajú veci z tej najranejšej fázy? zdroj: pexels.com

Pravdepodobne by ste vysmiali človeka, ktorý by od vás chcel zážitky z výletu v Tatrách. Háčik je v tom, že vás vtedy do prírody zobrali rodičia a mali ste pol roka. Prečo to vôbec tak funguje? Jednoducho si nedokážeme vybaviť žiadnu spomienku z čias, keď sme boli bábätkami. Nerátame pamätné fotky a videá, tie nám len sprostredkujú situácie z raného veku.

V súčasnosti je psychológom známy jav s názvom detská (dojčenská) amnézia. Predstavuje neschopnosť detí a dospelých vybaviť si spomienky pred druhým až štvrtým rokom života. Týmto druhom amnézie sa zaoberal už Sigmund Freud. Zakladateľ psychoanalýzy tvrdil, že spomienky na detstvo sa počas dospievania potláčajú a dochádza k zabudnutiu. Moderné teórie skôr stoja za názorom o nedostatku uložených spomienok – dôvodom je nezrelosť mozgových štruktúr potrebných práve na túto funkciu.

Experiment s cieľom získať kontrolu

Myseľ je pre vedcov stále zahalená rúškom tajomstva, no výskumy naznačujú, že kojenci si dokážu vytvárať spomienky. Nie sú ale autobiografického charakteru. Deti sa učia vnímať tváre, ktoré sa nad nimi neprestajne skláňajú. Počas prvých dní života si dokážu vybaviť tvár vlastnej matky a rozlíšiť ju od cudzinca. Ak s bábätkom trávite veľa času, úsmevom vám dá najavo, že vás spoznáva.

Výchova vlastného dieťaťa doviedla psychologičku Carolyn Rovee-Collier k výskumu kognitívnych schopností detí v rannom veku. Svoju výskumnú vzorku rozdelila na dve skupiny. Dvoj až šesťmesačné bábätká ležali v postieľke, nad ktorú zavesili mobil v blízkosti ich nôh. Keď do mobilu kopli, zaregistrovali, že predmet sa pohybuje iba vtedy, ak sa ho dotknú nohami. Týmto spôsobom sa učia kontrolovať pohyb, ktorý dokážu spraviť bez pomoci.

Inzercia

Verzia pre šesť až 18-mesačné dojčatá bola podobná. Namiesto ležania v postieľke dieťa sedelo na kolenách svojich rodičov s rukami na páke. Páka simulovala pohyb hračkárskeho vlaku po koľajnici. Riadenie sa zámerne vyplo a výskumníci sledovali, ako sa dieťa snaží tlačením na páčku spojazdniť vlak. Po zapnutí mechanizmu spozorovali väčšiu snahu pri stláčaní páky.

Ako to súvisí s udržiavaním spomienok?

Dôležitú úlohu zohrávalo aj trvanie experimentu. Carolyn a jej kolegovia venovali trénovaniu detí niekoľko dní. Po párdňovej odmlke sa deti vrátili k tímu výskumníkov. Tí jednej skupine ukázali mobil, druhá dostala do rúk vláčik a zapisovali sa ich reakcie. Pomocou tejto metódy vedci zistili, že postupným učením šesťmesačných dojčiat si bábätká na udalosť spomenú aj s časovým odstupom. Vek takisto podmienil rýchlosť spracovania spomienok – čím boli deti staršie, tým dlhšie si pamätali.

Hovorí sa, že najlepšie sa nové schopnosti získavajú, ak s ich učením začneme v skorom veku. zdroj: pexels.com

Preukázalo sa teda, že novorodenci zachytávajú vnemy natoľko, koľko im mozog dovolí. Životnosť prvej spomienky sa podľa odborníkov dá vysvetliť neurogénnou hypotézou. Hipokampus je časť mozgu, ktorá hrá dôležitú úlohu pri vytváraní spomienok. Pri narodení bráni vysoká tvorba neurónov zachovaniu vnemov, no s vekom počet neurónov klesá.

Všetko sa odvíja od detstva

Významnú úlohu pri zachytávaní spomienok zohráva aj reč. Od jedného do šiestich rokov deti postupujú z jednoslovnej fázy rozprávania k tomu, aby plynule hovorili vo svojom rodnom jazyku. V ich verbálnych schopnostiach preto dochádza k veľkým zmenám, ktoré sa prekrývajú s obdobím detskej amnézie.

Rodina, priatelia, demografické či ekonomické faktory. Nielen genetika, ale aj okolie pretvára našu osobnosť už od samého začiatku. zdroj: pexels.com

Pripomíname, že práve v mladosti si prechádzame rôznymi situáciami a sme vystavení pôsobeniu emócií – dobrých aj zlých. Nemusíme si pamätať všetko, no konkrétne udalosti ovplyvňujú správanie v dospelosti. Vzniká tak paradox, kedy sa formujúce roky nášho života stanú vzdialeným odkazom pre nás samotných.

Zdroje: www.bigthink.com, www.psychcentral.com

Zdroj titulnej fotografie: www.pexels.com