Indická filozofia, systémy myslenia a reflexie, zahŕňajú ortodoxné systémy – Nyaya, Vaisheshika, Samkhya, Yoga, Purva-Mimamsa, a filozofické školy Vedanta, a neortodoxné systémy, ako je budhizmus a džinizmus.

Indické myslenie sa zaoberá rôznymi filozofickými problémami, medzi ktoré patrí povaha sveta (kozmológia), povaha reality (metafyzika), logika, povaha poznania (epistemológia), etika a filozofia náboženstva.

Všeobecné úvahy

INZERCIA

Vo vzťahu k západnému filozofickému mysleniu ponúka indická filozofia prekvapivé body a zaujímavé rozdiely.

Rozdiely zdôrazňujú určité zásadne otázky, ktoré si indickí filozofi kládli. Filozofi v Indii a na Západe zápasili s rovnakými problémami, a niekedy dokonca navrhovali podobné teórie, ale indickí myslitelia presadzovali nové formulácie a argumenty. Problémy, ktoré indickí filozofi nastolili na zváženie, ale ktoré ich západní kolegovia nikdy nezvážili, zahŕňajú také záležitosti, ako je pôvod a chápanie pravdy.

Problémy, ktoré indickí filozofi z väčšej časti ignorovali, ale ktoré pomohli formovať západnú filozofiu, zahŕňajú otázku, či poznanie pochádza zo skúsenosti, alebo z rozumu. Indické myslenie preto poskytuje historikovi západnej filozofie uhol pohľadu, ktorý môže dopĺňať pohľad získaný zo západného myslenia. Štúdia indického myslenia teda odhaľuje určité nedostatky západného filozofického myslenia a objasňuje, že niektoré pojmy a rozdiely nemusia byť také nevyhnutné, ako by sa inak mohlo zdať. Podobným spôsobom bola pre nich výhodná aj znalosť západného myslenia, ktorú získali indickí filozofi.

Védy, hinduistické spisy pochádzajúce z 2. tisícročia pred Kristom, sú najstarším zachovaným záznamom z Indie o procese, ktorým si ľudská myseľ vytvára svojich bohov, a o hlbokých psychologických procesoch tvorby mýtov vedúcich k hlbokým kozmologickým konceptom.

Upanišady (špekulatívne filozofické texty) obsahujú jednu z prvých koncepcií univerzálnej, všadeprítomnej, duchovnej reality vedúcej k radikálnemu monizmu. Obsahujú aj rané špekulácie indických filozofov o prírode, živote, mysli a ľudskom tele, nehovoriac o etike a sociálnej filozofii.

Všeobecná charakteristika indickej filozofie

Rôzne indické filozofie obsahujú takú rozmanitosť názorov, teórií a systémov, že je takmer nemožné vyčleniť charakteristiky, ktoré sú spoločné pre všetky z nich. Prijatie autority Véd charakterizuje všetky ortodoxné systémy – ale nie neortodoxné systémy, ako je Charvaka, budhizmus a džinizmus.

Navyše, aj keď filozofi vyznávali vernosť Védam, ich lojalita len málo bránila slobode ich špekulatívnych aktivít. Naopak, prijatie autority Véd bolo pohodlným spôsobom, ako sa názory filozofa stali prijateľnými pre ortodoxných, aj keď mysliteľ predstavil úplne novú myšlienku.

Vo väčšine indických filozofických systémov bolo prijatie ideálu moksha, podobne ako vernosť autorite písiem, len vzdialene spojené so systematickými doktrínami, ktoré boli predložené. O mnohých epistemologických, logických a dokonca metafyzických doktrínach sa diskutovalo a rozhodovalo sa o nich na čisto racionálnych základoch, ktoré priamo nesúviseli s ideálom moksha.

Iba filozofia Vedanta a filozofia Samkhya majú úzky vzťah k ideálu moksha. Logické systémy – Nyaya, Vaisheshika a Purva-Mimamsa – spolu súvisia len veľmi vzdialene. Aj filozofie a iné vedecké pojednania, vrátane Kámasútry („Aforizmy o láske“) a Artha-šástry („Veda o materiálnom zisku“), uznávali rovnaký ideál a vyhlasovali ich účinnosť na jeho dosiahnutie.

Keď indickí filozofi hovoria o intuitívnom poznaní, ide im o to, aby mu uvoľnili miesto a pomocou logiky demonštrovali jeho možnosti – a tam sa úloha filozofie končí. Indickí filozofi sa nesnažia ospravedlňovať náboženskú vieru; samotnej filozofickej múdrosti sa priznáva dôstojnosť náboženskej pravdy.

Tri základné pojmy tvoria základný kameň indického filozofického myslenia:

ja alebo duša (átman), práca (karma) a oslobodenie (mókša). Ak ponecháme stranou Charvaky, všetky indické filozofie sa zaoberajú týmito tromi pojmami a ich vzájomnými vzťahmi.

Z nich sa koncept karmy, označujúci morálnu účinnosť ľudských činov, javí ako najtypickejší indický. Pojem átman, ktorý v západnom myslení celkom chýba, v určitom zmysle zodpovedá západnému konceptu transcendentálneho alebo absolútneho duchovného ja. Koncept moksha ako koncept najvyššieho ideálu bol tiež jedným z problémov západného myslenia, najmä počas kresťanskej éry, hoci pravdepodobne nikdy nebol taký dôležitý ako pre hinduistickú myseľ. Väčšina indických filozofií predpokladá, že mókša je možná a „nemožnosť mókše“ (anirmókša) sa považuje za materiálny omyl, ktorý pravdepodobne naruší filozofickú teóriu.

Od čias Grékov sa západné myslenie zaoberalo matematikou, a v kresťanskej ére aj históriou.

Ani matematika, ani história nikdy nenastolili pre Indov filozofické problémy. V zoznamoch spôsobov poznania akceptovaných rôznymi školami nie je žiadny, ktorý by zahŕňal matematické znalosti alebo historické znalosti.

S ich ľahostajnosťou k matematike možno súvisí aj významná skutočnosť, že indickí filozofi nerozvinuli formálnu logiku. Teória sylogizmu (platný deduktívny argument s dvoma premisami a záverom) je však rozvinutá, a v logickej teórii sa dosiahlo veľa sofistikovanosti. Indická logika ponúka skôr poučný príklad logiky poznania než abstraktných výrokov – logiky, ktorá nie je oddelená a izolovaná od psychológie a epistemológie.