Čiernu smrť vystriedala nová pandémia, ktorá ničila telo aj mozog

V roku 1495 vypukla epidémia novej a hroznej choroby medzi vojakmi francúzskeho Karola VIII., keď vtrhol do Neapola v prvej talianskej vojne, a jej následný dopad na národy Európy bol zničujúci – bol to syfilis alebo „veľké kiahne“. Hoci nemal takú strašnú úmrtnosť ako bubonický mor, jeho symptómy boli bolestivé a odpudzujúce – objavenie sa genitálnych vredov, po ktorých nasledovali škaredé abscesy a vredy na zvyšku tela a silné bolesti. Liečiv bolo málo a sotva účinné, liečby ortuťou, ktoré ľudia znášali, boli bolestivé a mnohí pacienti zomreli na otravu ortuťou.

„Ak by som dostal otázku, ktorá zo všetkých chorôb je najničivejšia, bez váhania by som odpovedal, je to tá, ktorá už niekoľko rokov beztrestne zúri… Aká nákaza takto napáda celé telo, tak veľmi odoláva lekárskemu umeniu, sa tak ľahko naočkuje a tak kruto mučí pacienta?“ Desiderius Erazmus

O ľuďoch s duševnými chorobami sa predpokladalo, že sú posadnutí zlými duchmi. Lekárske chápanie duševných porúch bežne koexistovalo s náboženským, morálnym a nadprirodzeným už v šestnástom storočí. Lekárske teórie v tej dobe čerpali z teórie, ktorá pripisovala fyzické aj duševné choroby nerovnováhe v štyroch základných telesných zložkách.

V devätnástom storočí bol neurosyfilis jednou z najrozšírenejších a najsmrteľnejších foriem degeneratívnych duševných chorôb, ktoré psychiatria pozná.

Domnievali sa, že všeobecná paralýza duševne chorých je spôsobená zlou dedičnosťou, „slabým charakterom“ alebo morálne pochybným životom. To sa zmenilo v roku 1913, keď japonský bakteriológ Hideyo Noguchi, pracujúci na Rockefellerovej univerzite v New Yorku, našiel stopy Treponema pallidum – špirálovitej baktérie zodpovednej za syfilis – v mozgoch zosnulých ľudí so všeobecnou paralýzou. V tom čase mala až jedna tretina pacientov v psychiatrických liečebniach symptómy, ktoré sa teraz dajú jasne vystopovať a pripísať syfilisu.

Hystéria

Hystéria, pôvodne považovaná za gynekologický stav postihujúci iba ženy, bola čiastočne prepracovaná na neurologické ochorenie vďaka úsiliu významného francúzskeho neurológa Jean-Martina Charcota z devätnásteho storočia. Symptómy, ktoré videl u svojich pacientov – čiastočná paralýza, kŕče, problémy so zrakom a tiky – vyzerali neurologicky. V posledných rokoch storočia však kritici Charcota a dokonca aj niektorí z jeho bývalých lojálnych študentov dospeli k záveru, že ide o istý druh podvodu – psychickú poruchu vydávajúcu sa za neurologickú. Jeden z jeho študentov Babinski dokonca navrhol, aby sa neurológia úplne vzdala pojmu hystéria a nahradila ho pojmom „pitiatizmus“. Mnohí zastávali názor, že hystéria sa ukázala ako hlboký problém mysle, ktorý spôsobuje, že postihnutý sa správa, ako keby bol chorý. Neurosyfilis bol medzitým považovaný za ochorenie mozgu, ktoré môže vyvolať simulakrum duševnej choroby.

Odhalenie hystérie ako psychologickej diagnózy dopomohlo sláve a vývoju Sigmunda Freuda a jeho novej sféry psychoanalýzy. Nakoniec to tiež viedlo k povojnovovému neo-freudovskému smeru, že problematické správanie bez pridruženej choroby by sa napriek tomu malo považovať za medicínske. No zatiaľ čo psychologické chápanie hystérie zmenilo psychiatriu, neurológovia sa stále snažili pomôcť pacientom so symptómami, ktoré by predchádzajúca generácia označila za hysterické.

Medzitým zistenie, že všeobecná paralýza bola symptómom pohlavne prenosnej choroby, podnietilo ďalšie generácie psychiatrov. Pustili sa do pátrania, ktoré bolo stále do značnej miery nesplnené, nájsť biologické základy pre iné duševné poruchy, najmä ťažké stavy, ako je schizofrénia. Až neskôr sa ukázalo, že neurosyfilis je nevhodným modelom pre čokoľvek, čo zjavne nesúvisí s infekciou alebo zápalom v oblasti frontálneho a temporálneho laloku.

Syfilis vs. hystéria

Na začiatku boli oba stavy všeobecne uznávané ako podvodníci alebo „napodobňovatelia“ iných chorôb, vrátane seba navzájom. Niektoré prípady syfilisu boli takmer určite nesprávne diagnostikované ako hystéria a naopak. Ale ešte dôležitejšie je, že sex – a hlboké obavy z neho – hrali dôležitú úlohu v skúsenostiach pacientov s oboma poruchami.

Mnoho doktorov a mysliteľov naznačuje, že to nebola náhoda. Vek Freuda bol aj vekom syfilisu. Freud a všeobecnejšie psychoanalýza sa zamerala na potlačené sexuálne fantázie a traumy, pretože pre pacientov vtedy hanebný a desivý prízrak syfilisu hrozivo visel nad každým sexuálnym stretnutím.

Neurosyfilis

Samotný neurosyfilis možno rozložiť na skoré štádium zahŕňajúce meningeálne a cievne štruktúry a neskoré štádium postihujúce parenchým mozgu a miechy.

Niektoré z psychiatrických symptómov, ktoré boli opísané u neliečených pacientov s neurosyfilisom, zahŕňajú zmeny osobnosti, agresívne správanie, mániu, sluchové a zrakové halucinácie, ilúzie, paranoju, progresívne kognitívne poškodenie, ktoré často vedie k strate zamestnania, delíriu a bludom. Kvôli včasnej liečbe len asi 10 % až 15 % prípadov primárneho syfilisu prejde do terciárneho syfilisu a z týchto prípadov menej ako 20 % má primárne psychiatrické symptómy.

Len málo článkov v súčasnej literatúre popisuje psychózu ako prvý prejav syfilisu. V skutočnosti je u mnohých pacientov nad 45 rokov, ktorí sa prejavujú ako psychotici, diagnostikovaná schizofrénia s neskorým nástupom. Schizofrénia s neskorým nástupom predstavuje 15 % až 20 % všetkých diagnóz schizofrénie a je typicky spojená s lepším premorbidným fungovaním, menším počtom negatívnych symptómov a menej závažným neurokognitívnym poškodením v porovnaní so schizofréniou, ktorá sa prejavuje v skoršom veku.