Experiment Milgram (1961)

Profesor sociálnej psychológie Stanley Milgram sa v roku 1961 pustil do svojej dnes už neslávne známej série experimentov.

Milgram na podnet procesu s vysokopostaveným nacistom a koordinátorom holokaustu Adolfom Eichmannom chcel posúdiť, či by ľudia naozaj robili činy, ktoré boli v rozpore s ich svedomím. ak to nariadi autorita.

Pre každý test Milgram zoradil troch ľudí, ktorí boli rozdelení do rolí „experimentátora“ (alebo autoritatívnej postavy), „učiteľa“ a „učiaceho sa“.  Pokuta za nesprávne odpovede študenta bola šokujúca vo viacerých smeroch, pretože predstierali, že dostali bolestivé a čoraz silnejšie výboje elektriny, o ktorých si učiteľ myslel, že im ich dáva.

Behom pokusu musel učiteľ dávať žiakovi, ktorý bol vo vedľajšej miestnosti, jednoduché otázky. Učiteľ so žiakom komunikoval len pomocou mikrofónu a pred sebou mal prístroj, pomocou ktorého mal dávať žiakovi za každú zlú odpoveď elektrický šok. Intenzita elektrických šokov sa mala pri každej ďalšej zlej odpovedi zvyšovať. Učiteľ si myslel, že elektrické šoky naozaj žiakovi dáva, prístroj ale pod prúdom nebol, a jeho žiak bol herec, ktorý výkriky od bolesti len predstieral.

INZERCIA

Experiment Malý Albert (1920)

Experiment uskutočnil behaviorálny psychológ J.B. Watson a jeho študentka na dieťati, ktoré v článku pomenovali Albert B. Týmto pokusom dokázali funkčnosť podmieňovania aj u ľudí, nielen u zvierat, ako to dokázal vo svojom známom experimente na psoch I.P. Pavlov.

Watson mal záujem dozvedieť sa, či bude schopný prinútiť dieťa k tomu, aby sa bálo niečoho obyčajného – ak by to bolo spojené s niečím iným, čo by podľa neho vyvolalo vrodený strach.

Najprv Watson zoznámil dieťa s bielym potkanom. Všimol si, že to Alberta nevystrašilo, a potom potkana znovu priviedol, len tentoraz spolu s náhlym hlasným zvukom. Hluk, prirodzene, Alberta vystrašil. Watson potom zámerne prinútil Alberta, aby si potkana spojil s hlukom, až kým dieťa potkana nevidelo bez toho, aby sa rozplakalo.

Psychológ spôsobil Albertovi v podstate nepríjemnú fóbiu. Okrem toho Watson ďalej testoval dieťa s inými podnetmi, ako napríklad králik, pes, a použil dokonca aj chlpatú bielu bradu „Sv. Mikuláša“. Na konci experimentu bol zrejme Albert traumatizovaný na celý život!

V priebehu vykonávania tohto experimentu sa nanešťastie Albertova matka rozhodla odsťahovať preč, a preto nemal Watson možnosť napraviť túto reakciu na biele chlpaté objekty, ktorú v ňom experimentálne napodmieňoval. Dodnes nie je jasné, čo sa s chlapcom stalo.

Stanfordský väzenský experiment (1971)

Stanfordský väzenský experiment bol psychologický pokus, ktorého cieľom bolo preskúmať vplyv pôsobenia situácií, v ktorých sa prejavuje vplyv získanej moci či podriadenosti na obyčajných, neagresívnych, psychicky zdravých ľudí.

V auguste 1971 sa profesor psychológie na Stanfordskej univerzite Philip Zimbardo rozhodol otestovať teóriu, že konflikty a zlé zaobchádzanie s väzňami sú spôsobené najmä osobnostnými črtami jednotlivcov.

Zimbardo a jeho tím zriadili simulované väzenie v budove psychológie v Stanforde a dali 24 dobrovoľníkom rolu „väzňa“ alebo „strážcu“. Účastníci boli oblečení podľa pridelených úloh, pričom Zimbardo sa zhostil úlohy „dozorcu“. Zatiaľ čo Zimbardo nasmeroval stráže k vytvoreniu „pocitu bezmocnosti“ medzi falošnými väzňami, to, čo sa stalo, bolo dosť znepokojujúce.

Približne štyria z tucta strážcov sa stali aktívne sadistickými. Väzni boli vyzliekaní a ponižovaní, ponechaní v nehygienických podmienkach a nútení spať na betónových podlahách. Jeden bol zatvorený v skrini.

Prvý deň väzni nebrali dozorcov vážne, dozorcovia boli neistí, no na druhý deň ráno vypukla vzbura.

Obe skupiny v rekordne krátkom čase zabudli na to, že sú v skutočnosti  ľudia s rovnakým postavením – študenti a kolegovia.

Väzňom sa ich situácia prestala páčiť, nevedeli pochopiť zmenu správania sa ich kolegov v roli dozorcov. Na protest si strhli sieťky a čísla, a zabarikádovali sa v celách.

Dozorcovia nastolili poriadok odohnaním väzňov od dverí hasiacimi prístrojmi. Potrestali ich, väzňov vyzliekli, a vodcov vzbury zavreli na samotke. Aby rozbili väzby medzi väzňami, vytvorili celu privilegovaných väzňov, ktorí sa do vzbury nezapojili. Prostredníctvom lepšieho jedla a o niečo dôstojnejších podmienok nebúriacich sa väzňov odmenili (mohli napr. používať WC, na rozdiel od svojich kolegov v obyčajných celách, kde na podobné účely slúžilo vedro a kde sa šíril obrovský zápach).

Potom vytvárali zdanie, že niektorí väzni s nimi spolupracujú, hoci to nebola pravda. V dôsledku toho sa väzni začali vzájomne upodozrievať a prestali si dôverovať. Dozorcovia používali ako tresty i tvrdé a vyčerpávajúce telesné cvičenia.

Samotný Zimbardo bol tak ponorený do svojej úlohy, že si nevšimol závažnosť toho, čo sa deje. Až keď väzenie navštívila výskumníčka z prostredia mimo pokusu Christina Maslach, a priniesla ešte nezaujatý pohľad. Šokoval ju obraz väzňov pochodujúcich na záchod s vrecami na hlavách, so spútanými rukami a držiac sa za ramená. Na jej odporúčanie Zimbardo experiment skutočne po šiestich dňoch predčasne ukončil. Uvedomil si, že pokus sa stal z psychického i fyzického hľadiska nebezpečným.