Uhlíková neutralita – alfa a omega súčasného biznisu
Vypuknutie priemyselných revolúcií a s nimi súvisiace modernizovanie nášho sveta, znamenalo množstvo zmien pre každú sféru života. Okrem skvalitňovania a zjednodušovania pracovných postupov, bývania či transportu, priemyselná revolúcia postupne prinášala aj nové, dovtedy nepoznané problémy.
A ako sa technológie stále zdokonaľujú, ruka v ruke s nimi sa objavujú aj nové druhy problémov. Dlhé roky nedostatočnej pozornosti a zľahčovania ekologických a environmentalistických tém, si dnes začínajú vyberať svoju krutú daň. Priemyselný svet chrlí tony uhlíka do ovzdušia už v podstate od svojho vzniku, preto nejde o novodobý problém. Na aktuálnosti mu ale pridáva fakt, že s rastúcou výrobou, sa už vyprodukované množstvo škodlivín stáva neudržateľným.
Citeľná zmena podnebia a nedostatočné opatrenia zamerané na zmiernenie týchto dopadov, tlačia krajiny do tvorby eko-schém a vytvárania sľubov o zmene zaužívaných spôsobov. Preto si mnohé krajiny stanovili dlhodobý cieľ – stať sa uhlíkovo (alebo klimaticky) neutrálnymi.
Čo znamená uhlíková neutralita?
Pojem uhlíková neutralita už dnes nie je žiadnou neznámou. Predstavuje intenzívne znižovanie podielu produkovaného uhlíka, až po najnižšie možné limity. Samozrejme, je nemožné túto hranicu dosiahnuť zo dňa na deň. Preto krajiny pristupujú k čiastkovým opatreniam – ako je podpora elektromobility, transformácia odvetví priemyslu na „zelenší priemysel“, či budovanie kapacít na produkciu elektriny z obnoviteľných zdrojov (využitie vody, vetra a slnečného žiarenia).
Okrem toho sa veľkým trendom stávajú aj alternatívne pohonné hmoty (elektrina, vodík), ale aj poplatky za „zelené cestovanie“, ktoré môžu dobrovoľne zaplatiť cestujúci leteckým spoločnostiam, či autobusovým prepravcom. Reálny dôvod existencie týchto poplatkov je však aj v súčasnosti viac ekonomický ako ekologický.
Treba však povedať, že systém zelených kreditov vyšiel z dielne Organizácie spojených národov (OSN). V praxi to funguje tak, že niektoré spoločnosti, vypúšťajú do vzdušia viac CO2, ako povoľujú limity, avšak na oplátku si kupujú tieto kredity, z ktorých by následne mali byť financované projekty zamerané na ekologickú produkciu a iné environmentálne prospešné projekty, napr. zalesňovanie.
Najpálčivejšia téma súčasnosti
Aj keď sa môže zdať, že ekológia a uhlíková neutralita, sú témy blízke len pár krajinám sveta, tento trend sa začal otáčať. V posledných rokoch sú práve environmentálne témy číslom jedna, na medzinárodných konferenciách. Stále pribúdajú krajiny, ktoré prichádzajú s novými záväzkami, na znižovanie dopadov ľudskej činnosti na klímu.
Či si to teda pripúšťame alebo nie, táto téma sa bytostne dotýka aj nás na Slovensku a v celej Európe. Niektoré krajiny sveta sa zaviazali, že v priebehu nasledujúcich desaťročí dosiahnu absolútnu uhlíkovú neutralitu – teda že množstvo vyprodukovaného uhlíka bude nulové, prípadne aspoň prekonajú minimálne limity, plynúce z ich vzájomných dohôd.
Krajiny tento záväzok zhrnuli do Parížskej dohody, ktorá sa stala kľúčovým dokumentom pre zmenu klímy. Najväčší súčasný znečisťovateľ ovzdušia – Čína – sa zaviazala, že úplnú uhlíkovú neutralitu dosiahne do roku 2060. Krajiny ako Francúzsko, Japonsko a Veľká Británia, chcú tento cieľ dosiahnuť ešte o 10 rokov skôr.
Na rok 2050 si svoj deadline stanovila aj Európska únia. Podľa jej plánov, naleje v najbližších rokoch viac ako 500 miliárd eur do ekologických projektov a transformácie priemyslu, aby tento cieľ naplnila. Tieto záväzky ale neboli prijímané len na úrovni krajín. Spolu s nimi sa k snahe o dosiahnutie uhlíkovej neutrality pridali aj ropné spoločnosti, aerolínie, ale aj investičné spoločnosti so svojimi portfóliami.
Ako na dosiahnutie cieľov
Keďže hnacím motorom globálneho otepľovania je práve nadmerná produkcia CO2 a iných skleníkových plynov, základom pre dosiahnutie udržateľného rozvoja je práve eliminácia ich produkcie a hromadenia v atmosfére. To sa krajiny a organizácie snažia dosiahnuť na základe zmien v doprave a infraštruktúre, využívaní pôdy a v spôsobe budovania miest. Väčší dôraz sa začína klásť aj na vodozádržné opatrenia v krajine.
Absolútnym základom je dnes premena dopravy, v ktorej dominujú spaľovacie motory. Otázkou však je, či toľko pretláčaná elektromobilita, prinesie sľubované bonusy, alebo bude naopak ešte väčšou enviro záťažou. Krajiny sa takisto zaviazali k ukončeniu spaľovania uhlia. Jeho priamou náhradou sa majú stať elektrárne, využívajúce silu prírodných zdrojov, na výrobu čistej energie.
Aby sa podarilo ciele naplniť, je dôležité kontrolovať ich dodržiavanie. Realita je však taká, že v súčasnosti neexistuje kontrolný orgán, ktorý by vedel zasiahnuť voči nepoctivým krajinám. Určité kontrolné mechanizmy boli vytvorené v Parížskej dohode, avšak tie primárne tlačia krajiny do stanovenia ambicióznejších cieľov, miesto kontroly ich dodržiavania.
Preto zostáva len na zodpovednosti konkrétnej krajiny, ako sa k svojim sľubom postaví. Aby však mali tieto zmeny aj určitú legislatívnu oporu, viaceré štáty už niektoré ciele zahrnuli do svojich zákonov, aby im tak dodali vážnosť a možnosť priamej kontroly, zo strany poverených orgánov.
