Skoré Grécko

Prechod od mágie k vede bol postupný proces, ktorý trval stáročia, a niet pochýb o tom, že staroveké Grécko zdedilo veľa z Babylónie a Egypta, a dokonca aj z Indie a Číny.

Diéta, kúpele a cvičenia zohrali svoju úlohu v liečbe a tieto piliere sú prototypom moderných kúpeľov. Kúpele sa nachádzali sa na pokojnom mieste, so záhradami a fontánami, mali svoje divadlo pre zábavu a svoj štadión pre atletické súťaže.

Bola to však práca raných filozofov, a nie práca kňazov, čo podnietilo Grékov, aby sa odmietli nechať viesť výlučne nadprirodzeným vplyvom, a podnietili ich, aby sami hľadali príčiny a dôvody pre zvláštne fyzické stavy a výhybky.

V 5. storočí pred Kristom Empedokles vyslovil názor, že vesmír sa skladá zo štyroch prvkov – ohňa, vzduchu, zeme a vody –  táto koncepcia viedla k náuke o štyroch telesných prvkoch: krv, hlien, choler alebo žltá žlč, a melanchólia, čiže čierna žlč. Udržiavanie zdravia záviselo od harmónie štyroch elementov.

Hippokrates. Údajne dokázal zmierniť aj chorobu z lásky. Zdroj: geo.de

Hippokrates

Lekárske myslenie dospelo do štádia kedy čiastočne zavrhlo koncepcie založené na mágii a náboženstve v roku 460 pred Kristom, v roku, keď sa údajne narodil Hippokrates. Bol nazývaný otcom medicíny, no o jeho živote sa vie len málo. Starovekí spisovatelia tvrdili, že Hippokrates vyučoval a praktizoval medicínu na ostrove Kos, na ostrove jeho narodenia, a v iných častiach Grécka vrátane Atén, a že zomrel v pokročilom veku.

V jeho dielach sa choroba začala považovať skôr za prirodzený než nadprirodzený jav a lekári boli povzbudzovaní, aby hľadali fyzické príčiny chorôb. Niektoré z diel, najmä Aphorismi (Aforizmy), sa používali ako učebnice až do 19. storočia. Napísal aj krátke komentáre k chorobám a symptómom, z ktorých mnohé zostávajú v platnosti.

Inzercia

Teplomer a stetoskop neboli vtedy známe a ani Hippokrates nepoužil žiadnu pomôcku na diagnostiku nad rámec jeho vlastných pozorovacích schopností a logického uvažovania. Mal mimoriadnu schopnosť predpovedať priebeh choroby a kládol väčší dôraz na očakávaný výsledok alebo prognózu choroby ako na jej identifikáciu alebo diagnózu. Nemal trpezlivosť s myšlienkou, že choroba je trest zoslaný bohmi. Tvrdil, že každá choroba má svoju vlastnú povahu a vzniká z vonkajších príčin.

Chirurgické nástroje, 5. storočie pred Kristom. Rekonštrukcie na základe opisov v rámci Hippokratových spisov. Zdroj: en.wikipedia.org

Hippokrates si všimol vplyv jedla, zamestnania a najmä klímy na spôsobenie chorôb a napísal o tom zaujímavú knihu s názvom De aëre, aquis et locis (Vzduch, voda a miesta). Zastával tendenciu k prírodnej liečbe a podporoval ju. Veľký dôraz kládol na stravu a užívanie niekoľkých liekov. Vedel dobre opísať chorobu, jasne a stručne a zaznamenal neúspechy aj úspechy; na chorobu sa pozeral okom prírodovedca a študoval celého pacienta v jeho prostredí.

Snáď najväčším dedičstvom Hippokrata je charta lekárskeho správania stelesnená v takzvanej Hippokratovej prísahe, ktorú si lekári po celé veky osvojili ako vzor.

Alexander Veľký a jeho lekár. Zdroj: theconversation.com

Helenistická a rímska medicína

V nasledujúcom storočí mali diela Aristotela, považovaného za prvého veľkého biológa, pre medicínu neoceniteľnú hodnotu. Aristoteles, Platónov žiak a vychovávateľ Alexandra Veľkého, študoval celý svet živých vecí. Položil to, čo možno identifikovať ako základy anatómie a embryológie, a jeho názory ovplyvnili vedecké myslenie na ďalších 2000 rokov.

Po časoch Aristotela sa centrum gréckej kultúry presunulo do Alexandrie, kde bola okolo roku 300 pred Kristom založená slávna lekárska škola. Tam boli dvaja najlepší učitelia medicíny Herophilus, ktorého pojednanie o anatómii bolo prvé svojho druhu, a Erasistratus, ktorého niektorí považujú za zakladateľa fyziológie.

Alexandria pokračovala ako centrum lekárskej výučby aj po tom, čo Rímska ríša dosiahla nadvládu nad gréckym svetom a medicínske poznatky zostali prevažne grécke.

Asklepiadés z Bíthynie. Zdroj: ineartamerica.com

Asklepiadés z Bitýnie

Narodil sa v roku 124 pred Kristom a od Hippokrata sa líšil v tom, že popieral liečivú silu prírody a trval na tom, že chorobu treba liečiť bezpečne, no rýchlo. Vychádzal z atómovej teórie gréckeho filozofa Demokrita z 5. storočia, keď obhajoval doktrínu strictum et laxum – pripisovanie choroby stiahnutému alebo uvoľnenému stavu pevných častíc, ktoré podľa neho tvoria telo. Aby sa obnovila harmónia medzi časticami a tým sa dosiahli výsledky, Asclepiades používal typické grécke prostriedky: masáže, obklady, občasné toniká, čerstvý vzduch a nápravnú diétu. Osobitnú pozornosť venoval duševným chorobám, pričom jasne rozlišoval halucinácie od bludov. Prepustil šialencov z väzenia v tmavých pivniciach a naordinoval im režim pracovnej terapie, upokojujúcej hudby, uspávania (najmä víno) a cvičení na zlepšenie pozornosti a pamäti.

Staroveká grécka medicína uznáva obezitu ako zdravotnú poruchu a zaznamenáva, že starí Egypťania ju vnímali rovnakým spôsobom.Hippokrates napísal, že „korpulencia nie je len choroba sama o sebe, ale je predzvesťou choroby.“ Zdroj: curionic.io

Začiatok kresťanskej éry

Počas prvých storočí kresťanskej éry sa grécki lekári začali tlačiť do Ríma. Najznámejším z nich bol Galén, ktorý nasledoval Hippokratovu metódu. Zdôraznil hodnotu anatómie, a prakticky založil experimentálnu fyziológiu. Galen rozpoznal, že tepny obsahujú krv a nielen vzduch. Ukázal, ako srdce dáva krv do pohybu spôsobom „prílivu a odlivu“, no netušil, že krv cirkuluje. Pitva ľudského tela bola v tom čase nezákonná, takže bol nútený založiť svoje znalosti na skúmaní zvierat, najmä ľudoopov. Násilne a s istotou vyjadroval svoje názory, zostal po stáročia nespornou autoritou, od ktorej sa nikto neodvážil odlišovať.

Ďalším vplyvným lekárom 2. storočia nášho letopočtu bol Soranus z Efezu, ktorý písal o pôrodoch, starostlivosti o deti a ženských chorobách. Odporca interrupcií obhajoval početné antikoncepčné prostriedky. Opísal tiež, ako pomôcť pri ťažkom pôrode otočením plodu v maternici, čo je život zachraňujúca technika, ktorá sa následne stratila zo zreteľa, až kým nebola obnovená v 16. storočí.

Hoci prínos Ríma k lekárskej praxi bol v porovnaní s Gréckom zanedbateľný, v otázkach verejného zdravia boli Rimania svetu veľkým príkladom.

Mesto Rím malo bezkonkurenčné zásoby vody. K dispozícii boli telocvične a verejné kúpele, dokonca aj domáca hygiena na úrovni a primeraná likvidácia odpadových vôd. Armáda mala svojich lekárov, boli vymenovaní verejní lekári, aby sa starali o chudobných, a stavali sa nemocnice.