Aktuálna mapa výskytu koronavírusu, počtu nakazených i vyliečených

Prekvapivé výsledky výskumov

Je naše jedlo čím ďalej tým menej výživné?

Ľudia sa domnievajú, že základné potraviny obsahujú čoraz menej vitamínov a hodnotných výživných látok. Je to pravda?

Mnoho ľudí tvrdí, že množstvo živín v našom jedle sa v priebehu posledných dekád zmenšilo. Ale je to pravda? A ak áno, máme skutočný dôvod na obavy?

 

Čo sa v tomto článku dočítate:

  • či sa naozaj mení nutričná hodnota potravín;
  • do akej miery za to môže šľachtenie potravín;
  • čo sú to geneticky modifikované potraviny;
  • do akej miery môže za nekvalitu potravín vyčerpávanie pôdy;
  • o paradoxe, že rast oxidu uhličitého robí Zem zelenšou;
  • ako vplýva oxid uhličitý na rast zeleniny.

 

 

AVIS Maxirent

Štúdia publikovaná v roku 2004 sledovala 43 bežných potravín a sledovala, ako sa jej nutričné hodnoty menili v rozpätí rokov 1950 a 1999. Hodnotila pritom 13 rôznych látok v týchto potravinách.

Zistili, že priemerný podiel proteínu, teda bielkovín, sa v nich zmenšil o približne šesť percent, vitamínu C o 15 percent a vitamínu B2 až o zásadných 38 percent. Napríklad vitamín A nezaznamenal pokles, ktorý by presahoval štatistickú chybu. Vedeckí pracovníci však spozorovali aj úbytok minerálov ako železa a vápnika.

Znie to hrozne, pretože uvedená štúdia dáva za pravdu tvrdeniam, že jedlo je čoraz menej výživné.

Nutričná hodnota základných potravín klesá. To ale nutne neznamená, že by sme sa mali začať báť.

Meralo sa správne?

Do celej veci však vstupuje otázka správnej metodiky. Ako dobre mohli ľudia v roku 1950 zmerať výživnosť jednotlivých potravín? Metódy spred takmer 70 rokov sú zásadným spôsobom odlišné od tých súčasných, pričom ani v roku 1999, čo je posledný meraný rok uvádzaný výskumom, nemusela byť táto metodika skutočne spoľahlivá.

Lenže bez ohľadu na to, či sa jedna štúdia mýlila alebo nie, obavy z klesajúcej kvality potravín by nás zaujímať mali. Existuje totiž niekoľko ďalších štúdií, ktoré naznačujú takéto tendencie.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa teda nejedná o mýtus, ale fakt, ktorý by sme mali začať brať do úvahy.

 

Prečo sa to deje? Prečo sa jedlo stáva menej výživným?

Jedným z najčastejšie uvádzaných dôvodov je degradácia pôdy, strata jej schopnosti dodávať plodom živiny. Rastliny, zelenina, ovocie, stromy samotné, kríky i všetko, čo rastie zo zeme, čerpá živiny práve z pôdy. Z hliny. Za pôvodcu degradácie pôdy sa považovalo intenzívne poľnohospodárstvo.

U niektorých mikroživín, ako minerály, je úbytok ich množstva prirodzený. Ale farmári sa vždy snažili používať hnojivá, prostredníctvom ktorých dodali pôde výživným potenciál. Strácanie výživnosti pôdy ale nemusí byť správnou odpoveďou na vyššie položenú otázku, pretože tento argument nie je presvedčivý. Veď dnes rastú rastliny rovnako veľké, alebo ešte väčšie, ako tomu bolo v minulosti.

Do celej veci vstupuje aj ďalší pojem: je ním šľachtenie, teda genetická modifikácia. Genetickú modifikáciu mnohí ľudia považujú za čosi moderné, nezdravé a škodlivé, lenže v skutočnosti za týmto výrazom nie je nič iné ako šľachtenie. Bez neho by banány vyzerali hrozne a neboli by tak chutné, melóny by boli bez chuti a plné jadierok, jahody by boli zakrpatené.

Napríklad dnešná kukurica vyzerá zásadne odlišne ako jej predok spred 9 000 rokov.

Počiatky šľachtenia nachádzame celé tisícky rokov v minulosti, keď ľudia začali s pestovaním plodín pre vlastný úžitok. Ak ho chceli viac, museli si vyberať práve také, ktoré boli odolnejšie pred škodcami, boli chutnejšie, rástli vo väčších množstvách. Dnes plodiny rastú rýchlejšie ako kedykoľvek predtým.

Je možné, že sa v priebehu rokov šľachtenie viac dbalo na estetiku a výdatnosť než na nutričné hodnoty. Uznať za pôvodcu slabšej výživnosti práve šľachtenie by však nebolo správne. Aj rastliny, ovocie a zelenina prechádzajú evolúciou, takže dnešné jablko nemožno porovnávať s jablkom spred stotisíc rokov. A keď do celej hry vstúpilo riadené šľachtenie, celkom zabránilo možnosti korektného porovnávania.

Existuje ale jedna rastlina, ktorá nikdy žiadnym šľachtením neprešla. Iba prirodzenou evolúciou. Tou rastlinou je burina.

 

Porovnanie vzoriek s rozdielom sto rokov

Burinou je aj zlatobyľ. Je to dôležitý zdroj proteínu pre včely, ale nie pre ľudí. Preto zostal divoko rastúcou rastlinou bez šľachtenia.

Zlatobyľ

V Spojených štátoch funguje Smithsonský inštitút, ktorý uskladňuje stovky vzoriek zlatobyľu, najstaršie z nich sú z roku 1842. Vďaka tomu mohli vedeckí pracovníci porovnať nutričné hodnoty vtedajšieho zlatobyľu s tým súčasným. Keďže neprechádzal šľachtením, mohol byť storočný zlatobyľ ideálnou porovnávacou vzorkou.

Výsledky boli ohromujúce.  Zistilo sa, že úbytok proteínu za celú tú dobu predstavoval až 30 percent. A teda nebol to dôsledok šľachtenia, ani degradácie pôdy, pretože zlatobyľ rastie na územiach, ktoré nie sú obhospodarované ľuďmi.

Jedna z teórií hovorí o tom, že príčinou tohto poklesu je oxid uhličitý a zvyšovanie jeho koncentrácie v atmosfére Zeme.

 

Oxid uhličitý pomáha rastlinám, ale nie nám

Oxid uhličitý je pre rastliny ako jedlo. Nevyhnutne ho potrebujú k rastu a životu. Preniká do každej živej bunky v rastline, ktorá potom do prostredia odovzdáva kyslík.

V posledných niekoľkých rokoch sa podiel oxidu uhličitého v atmosfére Zeme zvýšil,  z asi 280 milióntin na 400 milióntin. Neznie to ako veľa, ale vplyv na rastlinstvo to má zásadný. Jedná sa o nárast viac ako 50 percent. Zaujímavosťou je, že vplyvom tejto skutočnosti sa zmenila aj podoba Zeme z vesmíru – možno pozorovať, že jej pevniny sú zelenšie. Je to paradoxné, pretože všeobecne panuje presvedčenie, že zelená planéta je zdravá, v skutočnosti je však zelenanie dôsledkom nárastu oxidu uhličitého, proti ktorému bojuje predovšetkým Európa.

Nárast CO2 v atmosfére má na rastliny zásadný vplyv. Preukázali to experimenty, ktoré môžete dohľadať ako FACE – Free Air CO2 Enrichement. Experimenty prebiehali a prebiehajú tak, že sa do miestnej atmosféry rastlinstva dodáva viac oxidu uhličitého, aby sa zisťoval jeho vplyv na rast. Zistilo sa, že s väčším prísunom CO2 rýchlejšie rastie napríklad ryža, pšenica, jačmeň či zemiaky. To ale neznamená, že musia byť aj nutne viac výživné. Skrátka majú viac sacharidov.

V ďalších štúdiách z Japonska a Číny vedci „pumpovali“ CO2 do ryže tak, aby simulovali obsah oxidu uhličitého v atmosfére za 50 rokov. Podiel proteínu sa priemerne znížil o 10 percent, železa o 8 percent a zinku o 5 percent. Ale nižšia koncentrácia živín nemusí nutne korelovať s úbytkom celkového obsahu živín, tento jav sa nazýva dilučný efekt.

Odhaduje sa, že v roku 2050 bude 150 miliónov ľudí z rozvojových krajín na pokraji takzvanej proteínovej podvýživy. To kvôli nižšiemu obsahu proteínu v ich typických jedlách.

Mohlo by sa zdať, že je to ideálny čas začať jesť doplnky výživy v tabletkách. Ale nie je to pravda, tak ďaleko zatiaľ nie sme. Zatiaľ vieme do nášho jedálnička dostať také potraviny, aby sme naplnili naše nutričné potreby.

Negatívne dôsledky nárastu podielu oxidu uhličitého a dilučného efektu ale môžu prispievať k epidémii obezity.

Teória je taká, že ak zjeme dostatok proteínov, cítime sa byť nasýtení. Ak je ale proteínov menej, musíme zjesť viac jedla k nasýteniu, teda aj viac sacharidov a tukov, aby sme získali potrebnú úroveň proteínu. A tak začneme priberať na váhe. Toto je síce iba špekulácia alebo teória, lenže zistenie, že oxid uhličitý v atmosfére má vplyv na naše jedlo, je fakt.

 

Oxid uhličitý je síce doslova potravou pre rastliny, ovocie a zeleninu, lenže zároveň znižuje ich nutričnú výdatnosť, predovšetkým bielkovín. Ďalší dôvod, prečo sa viac zamýšľať na vplyvom priemyslu na kvalitu života.

 

 

Zdroje:

Veritasium

Mineral nutrient composition of vegetables, fruits and grains: The context of reports of apparent historical declines

Changes in USDA food composition data for 43 garden crops, 1950 to 1999.

Are Depleted Soils Causing a Reduction in the Mineral Content Of Food Crops? (James W. Lyne Phillip Barak, 2000)

The great nutrient collapse

Researchers find rice grown in high carbon dioxide environments may be less nutritious