Táto stránka používa bezpečnostný certifikát SSL, zabezpečené pripojenie HTTPS, technológiu cookies, monitoruje návštevnosť a cieli reklamu. Cookies a sledovanie môžete vypnúť.

EDITORIÁL

Čítanie na 9 min.

Dopyt alebo výroba? Kto môže za neekologické produkty, zákazníci?

Informácie o tomto príspevku

Vydané 7. decembra 2020
Zverejnil

Obsahuje tieto témy: , , , , , , , , , , , , ,

Freelancer, novinár na voľnej nohe a špecialista na WordPress | Bratislava, Slovensko

Pre UnitedLife.sk pracujem ako autor a editor. V médiách pracujem od roku 2007 ako recenzent elektroniky, od 2010 aj ako motoristický novinár. Podstatnou súčasťou mojej práce je od roku 2014 aktívna dobrovoľnícka práca s telesne, duševne a mentálne hendikepovanými v DSSPKM a Tu sme doma, o.z.

Ako hodnotíte tento príspevok?

Priemerné hodnotenie 4.7 / 5. 3

Môže mať rastúca skupina vegánov reálny vplyv na veľkochovy? A dokážu priaznivci životného štýlu zero-waste podnietiť zmenu v spôsobe, akým ako civilizácia nakladáme s odpadom a obalovým materiálom? Tieto dve a mnohé ďalšie súvisiace otázky sa stávajú čoraz závažnejšími v tieni hroziacej ekologickej katastrofy v celosvetovom meradle, rovnako dôležité je ale klásť si otázku o tom, kto za súčasný stav môže a do akej miery ho dokáže ovplyvniť zmena spotrebiteľského správania.

V tomto článku sa venujem aj nasledovným otázkam:

  • Aký vplyv na výrobu majú eko-aktivisti?
  • Skutočne je zákazník pánom výroby?
  • Kto má moc prinútiť výrobcov vyrábať ekologicky a bezpečne?
  • Prečo sú európske pravidlá v tieni ekologickej krízy oprávnené?

Ekologické hnutie

Takzvané biomatky, zero-waste jednotlivci a komunity, vegáni, priaznivci separovania odpadu či ľudia, ktorí vo svojom voľnom čase iniciatívne zbierajú odpad z ulíc a prírody. Tieto a početné iné skupiny ľudí majú osobný záujem na tom, aby ich osobný dopad na životné prostredie nebol negatívny, ale pozitívny, prípadne aspoň neutrálny. Je to cnosť, ktorá sa stáva čoraz potrebnejšou najmä v časoch, keď je vplyv ľudstva ako takého na životné prostredie mimoriadne nepriaznivý, a to azda v každom možno ohľade. Zdá sa, že ani cielená výsadba stromov nemusí byť nutne správnym riešením, pretože sa v konečnom dôsledku stále jedná o zásah človeka do prírody. Tejto téme som sa venoval v samostatnom článku na UnitedLife.sk. Vyzerá to tak, že najviac človek pre prírodu spraví vtedy, keď ju jednoducho nechá na pokoji, hoci takí poľovníci by nepochybne vedeli podať silné argumenty, ako by premnoženie určitého druhu zvieraťa spôsobilo veľké problémy – nám, ľuďom.

Snahu jednotlivcov a komunít o dosahovanie neutrálneho dopadu na životné prostredie nemožno zosmiešňovať či dokonca považovať za nesprávnu. Prístup „ekologicky aktívnych“ ľudí len naráža na nepochopenie a na prirodzenú obavu o stratu životnej úrovne, ktorú si ľudstvo budovalo cielene a jej zvyšovanie je prirodzeným cieľom každého z nás. 

INZERCIA

Tou pravou otázkou ale nie je to, či je apel na zmenšovanie dopadu ľudí na životné prostredie správy, pravá otázka spočíva v tom, kto má v rukách skutočnú zodpovednosť. Majú vôbec jednotlivci, hoci sú ich desiatky či stovky miliónov, vplyv na to, čo a ako sa bude vyrábať.

Neobmedzený dopyt, neobmedzená ponuka. Ilustračná fotografia. Autor: Bernard Hermant

Pánom výroby je dopyt, …

 „Copak si myslíte, že pánem výroby je ředitel? I toto, pánem výroby je poptávka,“ hovorí postava Busman v pôvodnej divadelnej hre R.U.R., ktorú napísal Karel Čapek

Jedná sa o silnú myšlienku, ktorá však prenáša zodpovednosť za výrobu na samotných zákazníkov. Predpokladá, že čím je väčší dopyt po určitom tovare, vždy sa nájdu výrobcovia, ktorí tento dopyt budú chcieť uspokojiť, a to prostriedkami, ktoré nemusia byť v súlade s pravidlami celospoločenskej zodpovednosti. Tento uzáver je ale iba časťou celej pravdy. Je to idea, ktorá odpovedá na otázky o kvantite a kvalite samotného produktu, nie o spôsobe jeho výroby. Ľudia nechcú produkt, lebo je škodlivý alebo preto, že pri jeho výroby sa skloňovali pojmy ako moderné otroctvo, vypúšťanie skleníkových plynov do atmosféry či znehodnocovanie pitnej vody.

Inzercia

Keď vegáni žiadajú stravu bez živočíšneho pôvodu, robia to aj z ideových dôvodov. Keby sme sa ale stali skutočne všetci vegánmi, mnohé druhy zvierat by vyhynuli (kravy, ošípané, sliepky), pretože by už nemali zmysel – sú chované iba pre ľudskú potrebu. Zrejme by sa muselo vyrúbať veľké množstvo ďalších lesov, aby bol priestor na pestovanie rastlinnej potravy pre celé ľudstvo. Teda ich zámer o ekologicky čistý produkt teda nutne neznamená, že pomôžu prírode. 

Zákazník môže svojím záujmom podnietiť bezpečnú výrobu nejakého produktu, ale  v skutočnosti tým len vytvorí nový produkt – ten pôvodný, nie celkom bezpečný z hľadiska výroby, sa bude vyrábať aj naďalej pre ostatných zákazníkov. 

Naozaj môže spotrebiteľ za to, čo sa predáva v obchodoch? On si napokon kupuje iba to, čo je k dispozícii. Ilustračná fotografia. Autor: Phuong Tran

… ale zákazníci kupujú to, čo je v predaji

Some people say, ‘Give customers what they want.’ But that’s not my approach. Our job is to figure out what they’re going to want before they do. I think Henry Ford once said, ‘If I’d asked customers what they wanted, they would have told me, “A faster horse!”‘ People don’t know what they want until you show it to them. That’s why I never rely on market research. Our task is to read things that are not yet on the page.” – Steve Jobs (zdroj).

Steve Jobs v jednom zo svojich mnohých rozhovorov prezradil viac o spôsobe svojho pohľadu na trh. Namiesto prieskumov trhu evidentne viac dôveroval intuícii a odbornosti špecialistov, ktorí vedia lepšie, ako sa má trh s produktmi vyvíjať. Jobs tvrdil, že zákazníci v skutočnosti nevedia, čo chcú. Jeho úlohou, v tomto prípade výrobcu a vývojára, je vytvoriť pre nich to, čo budú chcieť. Ako príklad uviedol priekopníka autopriemyslu Henryho Forda  ktorý by podľa neho neuspel, keby sa ľudí pýtal, čo chcú. Väčšina z nich si totiž na prelome 19. a 20. storočia také auto ani nevedela predstaviť.

Táto idea je v našom kontexte nesmierne cenná, pretože poukazuje na realitu výroby a jej dopadu na životné prostredie. A na to, kto má v rukách skutočnú zodpovednosť. Ak je úlohou firiem, aby vyvíjali a vyvíjali produkty, je ich zodpovednosťou aj to, aby to robili bezpečne. Ich cieľom je lacný, kvalitný a bezpečný produkt, ako to mienil ďalší velikán, Tomáš Baťa:

„Blahobyt všeho obyvatelstva v zemi lze vybudovali jen tehdy, když výroba slouží obchodu a obchod výrobě. Takto získávají lidé, zaměstnaní ve výrobě, dostatek práce a dobrý výdělek a lidé, pracující v obchodě, docílí velkých obratů a velkých zisků ovšem proto, že výroba i obchod dopomohly zákazníkům k lacinému zboží. V hledání cest, jak pomoci svému zákazníku k dobrému a levnému zboží, je celý smysl a lidské poslání obchodu a obchodníka,“ uvádza Tomáš Baťa vo svojom prejave vydanom v knihe Úvahy a projevy

Baťa v prvej polovici 20. storočia ešte nemohol tušiť, ako negatívne veľkovýroba ovplyvní svet, no vieme naisto odhadnúť, že by skvalitňovanie výroby aj v prospech životného prostredia považoval za dôležité – vyplýva to z jeho celoživotného diela a osobného zámeru o zvyšovanie kvality prostredia, v ktorom žijeme. 

Platí, že hoci ľudia zdanlivo chcú produkty, ktoré už sú na trhu, nemožno na nich zvaľovať zodpovednosť za to, že si ho kúpili a tým fakticky podporili spôsob jeho výroby. Starať sa o bezpečnú výrobu má výrobca a na začiatku celého procesu je vývoj produktu, spoločne s koncepciou jeho bezpečnej výroby. Tlak na výrobcov majú a vedia vyvinúť vyššie autority – zákonodarcovia v Európe, Severnej a Južnej Amerike, Číne, Rusku a Afrike. V súčasnosti je evidentne najaktívnejšou autoritou v tomto kontexte „naša“ Európska únia, respektíve Európska komisia. Jej snahu cítime na finančnej podpore ekologicky bezpečných spôsobov výroby nových i transformujúcich sa spoločností, na prijímaní prísnych emisných noriem pre automobilový priemysel, v podpore separovania odpadu a tak ďalej. Hračky a produkty, ktoré sa dovážajú do Európy z iných kontinentov, musia spĺňať kritéria aj na materiálové vyhotovenie a do predaja môžu ísť až po tom, čo boli homologizované. 

Odlišne sa k uvádzaniu produktov na trh stavajú Spojené štáty americké – zatiaľ čo v Európe platí prevencia, v USA preferujú otvorenosť všetkému a následné zakázanie nevhodného. Samozrejme, regulácie sú platné aj v USA, no nesúlad medzi politikou EÚ a USA bol predmetom takzvanej Transatlantickej dohody, o ktorej pre UnitedLife písal dnes už zosnulý profesor Baláž

Exteriérový sklad plný tovaru určeného na export. Jeho cena sa ešte zvýši kvôli clám a daniam. Ilustračná fotografia. Autor: Sean Foster

Clá a dane

Na globálnej úrovni do celej veci vstupujú  obmedzenia pohybu tovaru naprieč trhmi. Ak tovar nie je možné zakázať dovážať, existuje iná cesta, špeciálne populárna v USA ako spôsob ochrany domácej ekonomiky: clá a dane. Príliš vysokým ťažením dovážaných produktov a surovín, napríklad ocele či automobilov, možno dosiahnuť, že trh nebude mať o už drahé produkty a suroviny záujem a bude nachádzať uspokojenie dopytu práve doma. 

Týmto prístupom sa však deformuje trh a nepriaznivo ovplyvňuje spotrebiteľské správanie – ak by aj zákazník preferoval produkt vyrobený s ohľadom na životné prostredie, nebude mať možnosť si ho vybrať, pretože ho nevyrobila spoločnosť, ktorú štát preferuje. V takomto prípade sa opäť dostávame k tomu, že zodpovednosť za ekologickú bezpečnosť výroby majú v rukách vyššie autority a vlády.

Všichni rozumní lidí v Americe si přejí spolupráce hospodářské, neboť vědí, že prospívá oběma stranám. V praksi provádí se ale tato kooperace jednostranně. Američtí výrobci dovedli si zjednati v Evropě dokonce monopol na dodávání mnohých artiklů, jako jsou šicí stroje, počítací stroje, auta a j. Bohužel stejně energicky postupují američtí výrobci v zamezování protislužby. Sotva se některému evropskému výrobci podaří vyrovnati krok s konkurentem americkým, již tento doběhne do Washingtonu a prosadí zavedení, nebo zvýšení cla a když nedá evropský výrobce ani potom pokoj, zvýší clo ještě více. Mluvím z vlastní zkušenosti,“ píše Tomáš Baťa o clách a daniach

Má zmysel tlačiť na autority

Z vyššie napísaného vyplýva, že zmena spotrebiteľského správania môže mať vplyv na trh a ponuku produktov, ale zodpovednosť za ekologicky a zdravotne bezpečnú výrobu majú napokon samotní výrobcovia a zákonodarcovia, ktorí výrobcom stanovujú mantinely. Majú vedieť výrobcom poskytnúť jednoznačné pravidlá pre výrobu, stanoviť limity, kontrolovať ich dodržiavanie a sankcionovať firmy, ktoré zákony nedodržiavajú. 

Môže teda jednotlivec-spotrebiteľ zmeniť svet výroby a priaznivo ovplyvniť jej dopad na životné prostredie? Asi áno, ak sa sústredí na na správne zameranie svojho apelu práve na spomenuté vyššie autority, zákonodarcov. 

 


Pre zaujímavosť – ak vás zaujíma príroda vo svojej pôvodnej čistej podobe a rozmanitosť a vyhliadky života na Zemi, neprehliadnite najrozsiahlejší dokument od legendárneho Davida Attenborougha s názvom A LIFE ON OUR PLANET

 

Prečítajte si aj:

Informácie o tomto príspevku

Vydané 7. decembra 2020
Zverejnil

Obsahuje tieto témy: , , , , , , , , , , , , ,

Freelancer, novinár na voľnej nohe a špecialista na WordPress | Bratislava, Slovensko

Pre UnitedLife.sk pracujem ako autor a editor. V médiách pracujem od roku 2007 ako recenzent elektroniky, od 2010 aj ako motoristický novinár. Podstatnou súčasťou mojej práce je od roku 2014 aktívna dobrovoľnícka práca s telesne, duševne a mentálne hendikepovanými v DSSPKM a Tu sme doma, o.z.

Ako hodnotíte tento príspevok?

Priemerné hodnotenie 4.7 / 5. 3