Keď Susan Cook-Pattonová pred siedmimi rokmi robila postdoktoranda počas obnovy lesa v Smithsonianovom environmentálnom výskumnom centre v Marylande, povedala, že pomohla vysadiť 20 000 stromov pozdĺž zálivu Chesapeake Bay. Bola to pre ňu mimoriadna lekcia z praxe. „Najlepšie rástli najmä tie, ktoré sme nezasadili,“ spomína si. „Len prirodzene rástli na zemi, ktorú sme si vyhradili na výsadbu… Bola to dobrá pripomienka, že príroda vie, čo robí. “
Čo platí pre záliv Chesapeake Bay, pravdepodobne funguje aj na mnohých iných miestach, hovorí Cook-Pattonová. Záliv je v súčasnosti chráneným prírodným prostredím. Niekedy jednoducho musíme dať prírode priestor na prirodzený rast. Jej záver prichádza po novej globálnej štúdii, ktorá zisťuje, že potenciál pre prirodzený opätovný rast lesov schopných absorbovať oxid uhličitý a bojovať proti zmene podnebia bol vážne podcenený.
Ukazuje sa, že viac ako umelo vysadený les sa lepšie darí tomu, ktorý je bohatý na biodiverzitu. Ani sadenie stromov však nie je márne, treba len lepšie vedieť, kde lesu pomôcť a kde si vie pomôcť sám.
Výsadba stromov je aktuálne módna záležitosť. Tohtoročné Svetové ekonomické fórum vo švajčiarskom Davose vyzvalo svet, aby vysadil bilión stromov. To nie je preklep, bilión stromov, anglicky trillion. V rámci jednej z mála akcií zameraných na riešenie problémov podnebia vláda USA – s podporou firiem a neziskových organizácií, ako sú napríklad americké lesy – minulý mesiac prisľúbila, že prispeje takmer miliardou z nich – presnejšie 855 miliónov – odhadom sa tak obnoví asi 1,2 milióna hektárov lesov.
Európska únia tento rok prisľúbila v rámci Zelenej dohody ďalšie 3 miliardy stromov; a existujúce svetové sľuby v rámci Bonn Challenge 2011 a Parížskej klimatickej dohody z roku 2015 stanovili ciele na obnovu viac ako 343 miliónov hektárov lesov, hlavne výsadbou. Je to oblasť o niečo väčšia ako India.
Výsadba sa všeobecne považuje za zásadné riešenie problémov s podnebím v nasledujúcich troch desaťročiach, keď svet pracuje na dosiahnutí hospodárstva s nulovými emisiami uhlíka. Existuje však aj iný pohľad na vec.
Nikto neodsudzuje stromy. Niektorí kritici však tvrdia, že agresívna snaha o dosiahnutie cieľov výsadby nemusí byť nutná, dokonca môže za určitých okolností aj škodiť. Vyhradiť milióny hektárov monokultúrnymi plantážami niekoľkých rýchlo rastúcich a často nepôvodných druhov, ako sú akácia, eukalyptus a borovica môže byť opak toho, čo by spravila sama príroda.
Iní sa pýtajú: Prečo vôbec sadiť, keď môžeme často jednoducho nechať pôdu pre blízke lesy namiesto toho, aby sme ich kolonizovali výsadbou? Príroda vie, čo má pestovať a robí to najlepšie.
Nová štúdia od Cook-Pattonovej publikovaná v časopise Nature so spoluautorstvom výskumníkov zo 17 akademických a environmentálnych organizácií uvádza, že odhady miery akumulácie uhlíka v dôsledku prirodzeného opätovného rastu lesov, ktoré v minulom roku schválil Medzivládny panel OSN pre zmenu podnebia, sú v priemere 32 percent. Údajne je to príliš nízka hodnota, ktorá v prípade tropických lesov stúpa na 53 percent.
Štúdia je zatiaľ najpodrobnejším pokusom zmapovať, kde by lesy mohli prirodzene rásť, a posúdiť potenciál týchto lesov akumulovať uhlík. „Pozreli sme sa na takmer 11 000 meraní absorpcie uhlíka z dorastajúcich lesov, ktoré sme namerali v približne 250 štúdiách po celom svete,“ povedala Cook-Pattonová pre Yale Environment 360.
Zistila, že súčasné rýchlosti akumulácie uhlíka sa líšia aj stonásobne – v závislosti od podnebia, pôdy, nadmorskej výšky a terénu. To je oveľa viac, ako sa doteraz predpokladalo. Aj v rámci krajín existovali obrovské rozdiely. Štúdia okrem toho, že poukazuje na dôležitosť biodiverzity, ukázala aj to, že prirodzená regenerácia dokáže zachytiť viac uhlíka rýchlejšie a bezpečnejšie ako plantáže.
Cook-Patton súhlasí s tým, že s tým, ako bude v nadchádzajúcich desaťročiach vyvíjať zmena podnebia, bude sa meniť miera akumulácie uhlíka lesmi. Ale zatiaľ čo niektoré lesy budú rásť pomalšie alebo dokonca budú odumierať, iné pravdepodobne budú rásť rýchlejšie vďaka účinkom väčšieho množstva oxidu uhličitého vo vzduchu, čo je jav, ktorý sa niekedy nazýva globálna ekologizácia.
