Aké nesprávne otázky si dennodenne kladieme?

V tomto pokračovaní o buddhistickej filozofii si priblížime otázky, nad ktorými sa často zamýšľame, sú v zásade úplne nepodstatné a oddeľujú nás od pravého pochopenia. V druhej časti sa budeme venovať doktríne o nás samotných a sebaprijatí.

Filozofi a teológovia na celom svete venujú veľkú pozornosť špekulatívnym problémom, ktoré sa nedajú ľahko preukázať. Aká je Božia povaha? Ako vznikol svet? Existuje život po smrti? Akú existenciu môžem očakávať v posmrtnom živote? Mnoho náboženstiev má pocit, že ich hlavným poslaním je dať na tieto otázky rozhodujúce odpovede a sprostredkovať ich čo najväčšiemu počtu ľudí. Sme si vedomí toho, že niektoré náboženské špekulácie sú nadbytočné pre hlavný cieľ náboženstva – napríklad špekulácie o tom, koľko anjelov existuje a aké je ich poslanie.

Ilustračná fotografia (Socha Buddhu)

Kde však urobíme hranicu medzi nadbytočným a podstatným? Východiskovým bodom je určiť, čo je v skutočnosti hlavným cieľom náboženstva. Jedinou Buddhovou sťažnosťou na formálne náboženstvo svojej doby bolo, že jeho rituály a špekulácie bránili hlavnému cieľu náboženstva, a to osvieteniu.
Buddha to uvádza v dialógu so študentom. Študent, ktorý už nejaký čas počul Budhovho učenie, si láme hlavu nad tým, že Buddha zjavne ignoruje množstvo problémov, ktoré filozofi bežne riešia. Na prvom mieste medzi nimi je to, či je svet večný a či existuje život po smrti. Ako odpoveď na to Buddha hovorí, že odmieta diskutovať o týchto témach, pretože nepomáhajú dosiahnuť osvietenie. Uvádzame príklad jeho analógie, ktorú používa na vysvetlenie svojho odporu voči týmto otázkam.

Ak je niekto zasiahnutý otráveným šípom, jeho hlavnou starosťou by malo byť ošetrenie rany, a nie zisťovanie podrobností o sociálnej kaste útočníka:

Predpokladajme, že muža zranil šíp husto potretý jedom. Keď mu priatelia a príbuzní išli zaobstarať lekára, predpokladajme, že chorý muž povedal: „Tento šíp nenechám vytiahnuť, kým sa nedozviem, či muž, ktorý ma zranil, patrí do kasty bojovníkov, kňazskej kasty, robotníckej kasty alebo kasty sluhov. “ Alebo znova, predpokladajme, že povedal: „Tento šíp nevyberiem, kým sa nedozviem meno muža, ktorý ma zranil, a do akého klanu patrí.“ . . . Ten muž by zomrel bez toho, aby sa tieto veci niekedy dozvedel. Predpokladajme podobne, že niekto povie „Nebudem viesť náboženský život pod Budhom, pokiaľ mi nevysvetlí, že svet je večný alebo nie je večný“. Aj tento človek zomrie skôr, ako mu to Budha vôbec vysvetlil.

Buddha naďalej tvrdí, že špekulácie o takýchto veciach neriešia základný problém ľudského stavu. Nachádzame sa v stave zdanlivo nekonečného utrpenia a jediný spôsob, ako to prekonať, je uhasiť naše túžby. Buddhove vyjadrenia k tejto problematike boli nasledovné:
„Nevysvetlil som, že svet je večný, … že svet nie je večný, … a že svätý po smrti ani neexistuje, ani neexistuje. A prečo som to nevysvetlil? Pretože nám to neprospieva, nemá to nič spoločné so základmi náboženstva a nemá tendenciu averzie, neprítomnosti vášne, ustávania, pokoja, nadprirodzených schopností, najvyššej múdrosti a nirvány. … A čo som vysvetlil? Bieda, pôvod biedy, zánik biedy a cesta vedúca k zániku biedy. A prečo som to vysvetlil? Pretože to prináša skutočné ovocie a týka sa základov náboženstva.“

Ilustračná fotografia (malý budhistický mních)

Inzercia

Doktrína o nás samotných

Buddha rozlišuje medzi zásadnými a nepodstatnými náboženskými špekuláciami na základe toho, či prinášajú koniec utrpenia prostredníctvom nirvány.
Odolnosť Budhu voči nepodstatným špekuláciám je zrejmá z toho, ako sa zaoberá otázkou osobnej identity a otázkami ako „Existujem?“ a „Z čoho pozostáva moje ja?“

Moja predstava o mojom vedomom ja je, že je to pevný a trvalý prvok mojej identity. Rovnako ako moje ruky a nohy sú črtami môjho tela, moje vedomie je črtou môjho nefyzického ja. Keď cestujem životom, moja vedomá časť prijíma zmyslami nové skúsenosti, reflektuje ich, spomína si na ďalšie skúsenosti z pamäte a núti ma vystupovať rôznymi spôsobmi. Vždy existuje nejaké trvalé ja, ktoré sleduje, myslí a koná. Buddha však popiera zmysluplnosť takýchto pojmov o sebe, čo je pozícia známa ako doktrína ne-ja. Vysvetľuje, že náš bežný pojem o ja pozostáva z piatich zložiek, konkrétne z hmoty, vnemu, vnímania, predispozície a vedomia. Ak však preskúmame každý z nich jeden po druhom, uvidíme, že nemôžu byť základom trvalého ja. Napríklad pocity prichádzajú a odchádzajú rýchlo za sebou a sú príliš prchavé na to, aby mali akúkoľvek trvácnosť.

Ostatné štyri zložky ja sú rovnako dočasné a meniace sa. Nakoniec v ja nie je ani kúsok trvanlivosti a všetko, čo týchto päť zložiek poskytne, je, že budeme trpieť:
Keď to nasledovník počuje a vidí, nájde utrpenie v hmote, utrpenie v pocite, utrpenie vo vnímaní, utrpenie v predispozícii, utrpenie vo vedomí.

Odmietnutím tohto bežného pojmu ja a jeho piatich zložiek sa tým oslobodíme od utrpenia s ním spojeného. Prijatie doktríny ne-vlastného ja, je teda neoddeliteľnou súčasťou samotného aktu nirvány, ktorý nás núti vyhasnúť našu identitu a oslobodiť nás od utrpenia.