Máme vôbec právo na súkromie?

Internet zabil anonymitu. Čo bude s naším súkromím?

Internet sprístupnil informácie a Facebook sa postaral o to, aby sme ochotne vystúpili z internetovej anonymity a začali žiť druhý virtuálny život, ktorý je prepojený s tým naším reálnym.
Vydané 27. júna 2019 / Autor / Obsahuje tieto témy: , , , , , , ,

Freelancer, novinár na voľnej nohe a špecialista na WordPress | Bratislava, Slovensko

Pre UnitedLife.sk pracujem ako autor a editor. V médiách pracujem od roku 2007 ako recenzent elektroniky, od 2010 aj ako motoristický novinár. Podstatnou súčasťou mojej práce je od roku 2014 aktívna dobrovoľnícka práca s telesne, duševne a mentálne hendikepovanými v DSSPKM a Tu sme doma, o.z.

 

Dnes môžeme s určitosťou povedať, že internet ako taký zabil anonymitu, pretože umožnil prakticky komukoľvek získať informácie o druhých ľuďoch. Každý, kto má aspoň základnú znalosť práce s počítačom a sociálnymi sieťami, si dnes dokáže vyhľadať a spoznať konkrétneho človeka ešte skôr, než sa vôbec stretnú osobne.  Poslúžia mu na to najmä Facebook, LinkedIn, Twitter a Google, prípadne webstránky na overovanie zadĺženosti a obchodné registre.

Je to veľká pomôcka, ale aj čosi nebezpečné.

Európska únia v posledných rokoch vykonala opatrenia, aby zabránila zneužívaniu osobných údajov a vytvorila štandard, ktorý poznáme pod akronymom GDPR. Pre mnohé firmy bol GDPR spočiatku strašiakom, pretože mu nerozumeli, lenže v skutočnosti GDPR chráni všetky strany: aj jednotlivcov, aj poskytovateľov služieb, aj prevádzkovateľov rôznych webstránok, firmy i organizácie. Podstatou GDPR je informovať sa navzájom o tom, aké údaje kto zbiera a ako ich využíva.

 

Súkromie ako na hojdačke a koncept úplnej otvorenosti

Ešte pred tromi rokmi ste vo vyhľadávači Google mohli nájsť doslova čokoľvek, čo bolo kedykoľvek zverejnené v súvislosti s nejakou osobou. Dnes pri vyhľadávaní konkrétneho človeka dostanete v Google iba limitovaný výpis výsledkov, pričom na konci prvej strany nájdete nasledovný text:

INZERCIA

Niektoré výsledky mohli byť odstránené na základe právnych predpisov Európskej únie o ochrane údajov.

Skutočnosť, že Google takto vyhovel európskej legislatíve, mal obrovský vplyv na koncept súkromia ako takého. Dovtedy totiž platilo, že si na vás ktokoľvek mohol nájsť čokoľvek a vy ste s tým nemali právo nič spraviť.

Inzercia

Vyzeralo to tak, že prirodzeným vývojom moderný svet dospeje do niečoho, čo by som nazval „verejné súkromie“ alebo „úplná transparentnosť“ – na podobnú tému som už v minulosti publikoval článok v časopise UnitedLife s názvom Dilema 21. storočia: Transparentnosť verzus právo na súkromie.

V praxi by to znamenalo, že by sme pod tlakom verejnosti a technológií boli nútení pristúpiť na úplnú otvorenosť. Vyžadovala by si nepomerne vyspelejšiu spoločnosť, inteligentnejších a morálnejších ľudí, lenže samotný koncept by vôbec nebol zlý. Jeho podstatou mala byť otvorenosť v tom zmysle, že nerobím vôbec nič, za čo by som sa mal hanbiť alebo čo by som mal skrývať.

Jedným zo zámerov takéhoto prístupu k osobným informáciám by bolo, možno paradoxne, dosiahnutie úplnej slobody:

Predstavte si svet, v ktorom naozaj nič nemusíte ukrývať, zamlčiavať a vysvetľovať, pretože by vás spoločnosť akceptovala, tolerovala a rešpektovala. Bol by zverejnený každý váš krok, každé slovo, história internetového prehliadača a tiež čas trávený s rodinou a kamarátmi. Až vtedy by prišla skutočná sloboda.

Lenže je nanajvýš naivné myslieť si, že by takéto niečo mohlo fungovať bezpečne. Svet si nevymyslíme pri počítači a pri tabuli, realita je oveľa komplikovanejšia. Aj keby sme si vytvorili komunitu dokonalých ľudí v zmysle ich inteligencie, morálnej vyspelosti, empatie a ďalších faktorov, vždy by sa medzi nimi mohli vyskytovať takí, ktorí by chceli takúto otvorenosť zneužiť. Áno, keby boli videní pri nevhodnej činnosti aj oni, možno by sa deliktov nedopúšťali. Ale prax nám dokazuje, že sú ľudia, ktorí sa nehanbia konať zlo a dokonca sú radi, keď im verejnosť venuje pozornosť.

 

Sloboda prináša aj nevkus

Naša skúsenosť poukazuje na to, že s otvorenosťou prichádza aj nevkus, neetické správanie, priam úžasná snaha o pútanie pozornosti aj za cenu trápnosti a nemorálnosti. Lajky sú považované za meradlo správnosti aj napriek tomu, že to tak dokázateľne nie je. Možno je to iba problém tejto doby a súvisí s nedostatočnou vyspelosťou jednotlivcov, ktorým jednoducho nedochádza, že za svoje verejné vystúpenia nesú zodpovednosť a budú musieť znášať dôsledky, ktoré ich činnosť vyvolá – bez ohľadu na to, či budú pozitívne alebo negatívne.

Nech to ale vyznie akokoľvek, musíme si priznať, že je dobré, ak ľudia internet využívajú aj takýmto spôsobom. Prezrádzajú viac o svojom charaktere a napríklad personalista môže jednoducho zistiť, že takýto potencionálny zamestnanec do profilu spoločnosti nezapadá. Naopak, u iných kandidátov na rovnakú pracovnú pozíciu môže práve vďaka ich sebaprezentácii na internete oceniť ich schopnosť seriózneho vystupovania a snahu o vytvorenie dobrého dojmu. Alebo práve naopak.

 

Všetko sa bude sprísňovať, ale…

Od  utópií o úplnej internetovej transparentnosti nás zatiaľ odvracia reálna skúsenosť s ľuďmi a tiež legislatíva, ktorá stále viac zohľadňuje právo na súkromie. Niekedy až absurdne: ako majiteľ nehnuteľnosti si už nesmiete inštalovať kamery, ktoré snímajú okolie vlastného domu, ak je v zábere aj niekoľko centimetrov z ulice – teda verejného priestranstva. Niekde som počul správy o tom, že na nemôžete zverejniť videozáznam z bezpečnostnej kamery v prípade, že vám na to zlodej, násilník alebo vrah nedal povolenie.

Namiesto úplnej transparentnosti súčasný trend naznačuje, že sa dočkáme ešte väčšieho uzatvárania sa do malých internetových komunít. Facebook už dlho umožňuje zdieľanie obsahu iba pre vopred stanovený okruh ľudí, prípadne môžete vylúčiť konkrétnych ľudí alebo skupiny z jeho vizibility.

Je možné, že sa niektorí jedinci rozhodnú pre čiastočnú alebo aj zdanlivo úplnú transparentnosť, ale to budú skôr kuriozity, navyše nikdy nebudú celkom otvorení – ohrozili by tým seba. Aj tu je ale jedno ale:

 

Na záver pripomeniem zhrnutie článku, ktorý som publikoval ešte pred dvomi rokmi, pretože dokonale zapadá aj do tohto príspevku a naďalej sa s ním stotožňujem:

Predpokladám, že úplná transparentnosť nie je sci-fi a v dohľadnej dobe sa stane zlatým štandardom ľudí, ktorých si spoločnosť určí za svojich lídrov. Ak ide o politické a spoločensky dôležité funkcie, im sa musí človek obetovať a ľudia majú právo vedieť a vidieť, ako tento človek pracuje, komunikuje, žije a napĺňa svoje prísľuby. Väčšina ľudí si zachová verejné profily na sociálnych sieťach s tým, že sa budú ukazovať práve v tom svetle, ktoré im práve vyhovuje – teda budú transparentní iba čiastočne.

 

Pokračujte na ďalší príspevok »