Čo znamená „Zen“?

Zen je japonský názov pre budhistickú tradíciu, ktorú praktizujú milióny ľudí na celom svete.

Historicky zenová prax pochádza z Číny, Kórey, Japonska a Vietnamu, a neskôr sa dostala na Západ.

Zen má mnoho podôb, pretože každá kultúra, ktorá ho prijala, tak urobila s vlastným dôrazom a vkusom.

Slovo „Zen“ je japonský ekvivalent čínskeho „Ch’an“, čo znamená „meditácia“.

Ch’an prišiel do Japonska, a stal sa „zenom“ okolo ôsmeho storočia nášho letopočtu.

Vznik a podstata

Keď asi pred 2000 rokmi prišiel budhizmus z Indie do Číny, stretol sa s taoizmom a konfucianizmom, pričom absorboval niektoré prvky oboch, zatiaľ čo iné odmietal.

V tomto kontexte Chan odkazuje na kvalitu mysle trénovanú meditáciou v sede, v japončine známou ako zazen, ktorú mnohí zenbudhisti považujú za najdôležitejšiu prax tradície.

Inzercia

Zen je rovnako rôznorodý ako jeho praktizujúci, ale medzi spoločné črty patrí dôraz na jednoduchosť, a učenie o nedualite a nekoncepčnom chápaní.

Nedualita sa niekedy popisuje ako „nie jeden, ani dva“, čo znamená, že veci nie sú ani úplne jednotné, ani sa od seba úplne odlišujú.

Zen napríklad uznáva, že telo a myseľ sú prepojené: nie sú ani rovnaké, ani úplne oddelené.

Nekoncepčné chápanie sa vzťahuje na vhľad do „vecí takých, aké sú“, ktoré nemožno vyjadriť slovami.

Mních medituje v parku na tráve. Zdroj: blog.sivanaspirit.com

Aby pomohli študentom objaviť nedualitu bez spoliehania sa na myslenie, učitelia zenu používajú koany – príbehy, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nezmyselné, ale ako predmety kontemplácie v zazene, vedú k posunu perspektívy, od oddelenosti k prepojenosti.

Zen-budhizmus v konečnom dôsledku ponúka praktizujúcim spôsoby, ako vyliečiť svoje srdcia a mysle, a spojenie sa so svetom.

Tieto spôsoby sa v priebehu času, a od kultúry ku kultúre líšili.

Napríklad v stredovekom Japonsku, zenoví mnísi slúžili ako lekári chudobným, rozdávali lieky a magické talizmany, a ako ministri, ktorí ponúkali pohreby a obdobné služby.

Ako všetky školy budhizmu, aj zen začína pochopením, že ľudské bytosti trpia, a ponúka riešenie tohto utrpenia, prostredníctvom uznania vzájomnej prepojenosti všetkých bytostí, a učenia sa žiť spôsobom, ktorý je v súlade s touto pravdou.

Zen budhizmus je prax, kde sa žiak učí od svojho majstra prostredníctvom priameho porozumenia zazenu. Zdroj: originalbuddhas.com

Zazen

Hoci zenový budhizmus nakoniec vyvinul tradície štúdia a rituálov, jeho dôraz na osobnú skúsenosť z neho vždy urobil tradíciu orientovanú na prax.

Prax je meditácia. „Zen v sede“ (ako aj vyššie uvedené, japonsky: zazen) bol vždy ústredným bodom v zenových tréningových centrách, kde  na meditačné cvičenia, vstávajú mnísi každé ráno o skorej hodine.

Čo je zazen? Doslova to znamená „sediaci zen“, zjednodušene povedané, je to meditácia v sede.

V zazene praktizujúci sedia na vankúši, vo vystretej polohe s rovným chrbtom, očami napoly otvorenými a nohami prekríženými na protiľahlé stehno. (Pre tých, ktorí nemôžu sedieť v tejto polohe – zen budhisti podporujú niekoľko alternatív, vrátane meditácie v sede na stoličke.)

Zazen sa často vyučuje ako bezcieľna prax, v ktorej nie je čo dosiahnuť; len sedieť je samo o sebe výrazom už prebudenej mysle.

Prax: Trojkrokový proces

Keď sa chce človek zapojiť do zenovej meditácie, zen odporúča, aby praktizujúci postupoval v troch krokoch: úprava tela, dýchania a mysle.

Praktizujúci na začiatku postupuje podľa týchto úprav v uvedenom poradí. Pri ukončení sedenia sa postup obráti, aby sa mohol vrátiť do štandardného rozpoloženia.

Úprava tela

Všeobecne povedané, prispôsobenie tela znamená pripraviť sa tak, aby človek mohol dosiahnuť optimálny stav slobody.

Aby tak mohol urobiť, musí mať praktizujúci správnu stravu, zapojiť sa do primeraného fyzického cvičenia a vyhnúť sa vytváraniu návykov, ktoré sú v rozpore s udržiavaním zdravej mysle a tela.

Zen ďalej upravuje aj meditačné polohy v sede – existujú dve, ktoré zen odporúča: poloha lotosového sedu a poloha polovičný lotosový sed.

Dlhá zenová tradícia ich považuje za účinné na upokojenie mysle, a rozpustenie rôznych psychologických komplexov a psychosomatických porúch.

Ak však laik nemôže najprv zaujať tieto polohy, možno ich spočiatku nahradiť sedením na stoličke s vystretou chrbticou, pretože to môže priniesť podobný efekt.

Úprava tela je pre praktizujúceho nevyhnutná, aby mohol zažiť praktické výhody meditácie.

Úprava dýchania

Výhody zenovej meditácie sú úzko späté s praxou dýchania.

Všeobecne povedané, Zen neodporúča žiadne zložité, namáhavé dychové cvičenia ako v jóge.

Zenové dychové cvičenie sa nazýva „pozorovanie počtu dychov“ (sūsokukan).

V tomto cvičení cvičiaci počíta prichádzajúci nádych a výdych.

Pred počítaním dychu, sa praktizujúci niekoľkokrát nadýchne nosom a vydýchne ústami.

Potom človek začne počítať nádychy, ale tentoraz vdychuje, aj vydychuje cez nos.

Ide o brušné dýchanie – človek privádza vzduch až do spodnej časti brucha a odtiaľ vydychuje. Toto cvičenie má za následok naplnenie mysle a tela človeka čerstvou životnou energiou, a vylúčenie negatívnej toxickej energie zo systému cvičiaceho.

Z tohto dôvodu sa musí vykonávať na mieste, kde je dostatočné vetranie.

Kľúčom k úspešnému vykonávaniu dychových cvičení, je len pozorovanie prichádzajúceho a odchádzajúceho dychu.

Hoci sú to jednoduché pokyny, je ťažké ich vykonať, pretože nováčik má tendenciu rozptyľovať sa.

Súčasné obavy, strachy a spomienky, sa často vynárajú na povrch. Zen ich nazýva túlavé myšlienky – môže ísť o akýkoľvek mentálny objekt, ktorý bráni praktizujúcim sústrediť sa.

Ak chce niekto urobiť pokrok v meditácii, je to jedna z prvých vecí, ktorú sa musí praktizujúci naučiť prekonať.

Žena meditujúca v lotosovej pozícii, plus náčrt farebných čakier. Zdroj: dreamstime.com

Úprava mysle

Akonáhle sa upraví stav tela a dýchania, praktizujúci sa potom naučí lepšie pracovať s mysľou.

Praktizujúci sa teda účelovo dostáva do stavu meditácie, a tým sa učí odpútať sa od starostí každodenného života.

Túžby, obrazy a predstavy sú rozptýlením, ktoré je potrebné pri meditácií odstrániť.

Je to preto, že v meditácii sa musíte naučiť zamerať svoje vedomie na jednu vec.

Človek sa musí naučiť len pozorovať bez toho, aby sa zapájal.

V procese prehlbujúcej sa meditácie možno identifikovať tri štádiá: štádium koncentrácie, štádium meditácie a štádium absorpcie.

Vo fáze koncentrácie sa cvičenec sústredí, napríklad na spodnú časť brucha, čím sa vytvorí dualistický vzťah medzi koncentrujúcim sa cvičencom a spodnou časťou brucha, ktorá je stredobodom koncentrácie.

Tento dualistický vzťah sa postupne prerušuje, keď sa praktizujúci dostáva do štádia meditácie.

Aktivita vedomia ega sa postupne zmenšuje, a bariéry, ktoré si vytvára, sa postupne odstraňujú.

Keď praktizujúci vstúpi do štádia absorpcie, dualistické usporiadanie mysle sa odstráni.

Medzi objektom mysle a aktivitou samotnej mysle, nebude žiadne oddelenie alebo vzdialenosť.

Keď praktizujúci opakuje tento proces počas dlhého časového obdobia, zažije stav, v ktorom sa nič neobjaví. Zen používa frázu „bez mysle“ na označenie tohto stavu.

Ne-myseľ neznamená bezduchý stav. Ani to neznamená, že neexistuje žiadna myseľ.

Znamená to, že neexistuje žiadna vedomá aktivita mysle, ktorá by bola spojená s vedomím ega v každodennom pohľade.

Inými slovami, žiadna myseľ je slobodná myseľ, ktorá nie je ohraničená myšlienkami, túžbami a predstavami.