Aktuálna mapa výskytu koronavírusu, počtu nakazených i vyliečených

USA vs. Čína

Obchodná vojna medzi USA a Čínou – čo je jej pôvodca a prečo podpísanie dohody neznamená jej koniec?

Prečo sa nevedia Spojené štáty a Čína dohodnúť? USA je značne zadlžená a Čína je jej druhý najväčší veriteľ. Tento stav vytvára medzi nim napätie.

Pravidelne aktualizovaná interaktívna mapa (zdroj) podrobne ukazuje rozšírenie koronavírusu v Európe a vo svete:

Ako vzniklo napätie medzi USA a Čínou?

Aj napriek „prvej fáze“ obchodnej dohody, ktorá bola podpísaná USA a Čínou 15. januára 2020, zostávajú vzťahy medzi oboma krajinami napäté. Táto obchodná dohoda nerieši fundamentálne problémy medzi týmito dvoma krajinami. Prečo sa nevedia Spojené štáty a Čína dohodnúť? Vo svojom minulom článku som poukázala na to, že Čína a USA majú spoločné viac ako sa môže zdať. Obe krajiny sú napríklad extrémne zadlžené. Na rozdiel od Číny, ktorej väčšina dlhu je voči domácim subjektom (tzv. vnútorný dlh), USA sú značne zadlžené voči vonkajšiemu svetu a Čína je jej druhý najväčší veriteľ. Tento stav vytvára medzi nim napätie.

Proces zadlžovania USA voči Číne začal začiatkom 80. rokov minulého storočia. Vtedy sa ešte extrémne chudobná Čína začala otvárať zahraničnému obchodu. Americké spoločnosti predávajúce svoj tovar po celom svete otváranie sa Číny vítali nakoľko im umožnilo vyrábať v Číne lacné výrobky čím ušetrili miliardy amerických dolárov. Spúšťačom nutnosti o znižovanie nákladov pre americké spoločnosti nadnárodného charakteru boli ropné šoky, ktoré spôsobili nárast inflácie a tým aj zvýšenie ich výrobných nákladov o desiatky percent. Čína, ktorá ponúkala rozsiahle investičné stimuly, bola aj napriek svojej pôvodnej hospodárskej zaostalosti prirodzenou voľbou pre americké firmy. Lákala ich predovšetkým lacná pracovná sila a absencia odborov, či zákonov ochraňujúcich práva zamestnancov.

Americký gigant Walmart si udržiava svoje vedúce postavenie v maloobchode (nielen) vďaka dovozu tovaru z Číny. Misiou spoločnosti je dlhodobo dodávať tovar bežnej spotreby pre bežného amerického spotrebiteľa za rozumnú cenu. Tento záväzok dokázal Walmart splniť tým, nahradil amerických dodávateľov čínskymi. V dôsledku zmeny stratégie zbankrotovali mnohí americkí výrobcovia.

AVIS Maxirent

Ilustračné foto. Zdroj: Walmart

Walmart teda vlastne za účelom porazenia inflácie (v tomto prípade vo forme medziročného zvyšovania finálnych cien pre spotrebiteľov) presunul svoju dodávateľskú sieť do Číny. Americkí spotrebitelia sa nesťažovali, že ich tovar pochádza z Číny pretože boli radi, že kupovali jedlo, oblečenie, drobnú elektroniku a ďalšie veci bežnej spotreby za tie isté ceny počas niekoľko po sebe idúcich rokov. Bežného spotrebiteľa nezaujímalo kde bol vyrobený jeho tovar, rozhodujúcim kritériom pre neho bola a stále zostáva cena.

Plynutím rokov však začalo zatváranie tovární v USA dôsledkom presunu produkcie do Číny naberať na obrátkach a americkí (už nezamestnaní) robotníci a ich odbory sa začali sťažovať na porušovanie podmienok férového obchodu zo strany Číny – či už prostredníctvom neoprávnených dotácií na elektriku pre lokálne firmy alebo uplatňovania dumpingu, t.j. predaja tovaru do zahraničia za ceny, ktoré sú nižšie ako tie výrobné za účelom zničenia konkurencie v cieľových destináciách a následného ovládnutia trhu a zvýšenia cien pre finálnych spotrebiteľov.

Prečo pokračuje toto napätie?

USA a Čína za roky vzájomného obchodovania dospeli do štádia kedy sú navzájom ekonomicky prepojené a závislé. Vzájomné napätie medzi ekonomikami spôsobuje mnoho faktorov. Medzi najvýznamnejšie patria:

  • vysoká zadlženosť USA voči Číne,

  • snaha o návrat amerických tovární späť do USA,

  • kontrola Číny nad väčšinou svetových zásob vzácnych kovov, ktoré sú nenahraditeľné vo výrobe mnohých druhov tovarov,

  • snaha o globálnu technologickú dominanciu oboch ekonomík,

  • a porušovanie obchodných podmienok zo strany Číny.

Čína a jej držba amerického dlhu

Čína je po Japonsku druhý najväčší veriteľ Spojených štátov. Celkovo aj napriek zbavovaniu sa určitej časti amerického dlhu v roku 2019, drží Čína americký dlh v hodnote viac ako 1 bilión dolárov. To je 1/17 celkového amerického dlhu a 1/6 celkového amerického dlhu voči zahraničiu. Je pravdepodobné, že keby Čína teraz požiadala o splatenie celého dlhu, USA by musela vyhlásiť bankrot. Nešlo by však o výhru Číny nakoľko by kvôli bankrotu USA prišla o viac ako bilión dolárov. Takejto situácii sa bude Čína snažiť vyhnúť, nakoľko americký dlh predstavoval cca 1/14 jej hrubého domáceho produktu za rok 2018. Možno teda očakávať, že nesplatenie dlhu na požiadanie zo strany USA by spustilo hospodársku krízu v Číne a tomu sa bude chcieť čínska vláda vyhnúť za každú cenu.

USA chce presunúť výrobu in-house, ale má to háčik

Kvôli presunu výroby do Číny boli mnohé výrobné kapacity v USA zastavené už koncom 90. rokov minulého tisícročia. Následne sa k nim pridali aj ďalšie výrobné oblasti. USA si už v súčasnosti uvedomuje, že opätovný reštart výroby po viac ako 10 rokoch (v niektorých prípadoch môže ísť o viac ako 20 rokov) nebude jednoduché. Keďže sa výroba výlučne realizovala v Číne počas celých desaťročí, americká pracovná sila nemá tréning a zručnosti potrebné k vykonávaniu takejto práce. Ďalším problémom je zaostalosť technologických parkov v USA, netreba však zabúdať ani na pomerne vysoké mzdové náklady v USA, pri ktorých nemajú možnosť konkurovať Číne. Problémom je tiež previazanosť výrobných reťazcov v Ázii, v rámci ktorých majú čínske spoločnosti kontrolu nielen nad čiastkovou výrobou v Číne ale riadia celé výrobné reťazce bez ohľadu na to, v ktorej z okolitých krajín sú tie ktoré súčiastky (alebo tovary) vyrábané.

Sú tovary „made in China“ skutočne „made in China“?

Jedným zo základných spúšťačov obchodnej vojny je už spomínaný americký dlh voči Číne. Veľa ekonómov vedie debaty či je americký dlh voči Číne skutočne taký vysoký ako ukazujú oficiálne štatistiky. Tie totiž vychádzajú z tradičného systému vyčísľovania dát v zahraničnom obchode, ktorý sa spolieha na štatistiky obchodnej a platobnej bilancie krajín.

Tieto rigidné vyčísľovania dát boli relevantné pre jednoduché obchodovanie s tovarom, ktorý bol vyrobený a následne predaný s prirážkou, nedokážu ale zhodnotiť prínos krajiny, ktorá pre výrobu finálneho výrobku importovala väčšinu výrobných vstupov vrátane technológie (napríklad z Japonska, Nemecka, či Južnej Kórey). Viaceré renomované štúdie, vrátane tej od The Economist, odhalili, že pridaná hodnota pri výrobe napríklad jedného iPhonu v Číne nie je viac ako 10 percent. Tá je v tomto prípade takmer výlučne generovaná pracovnou silou. Ekonómovia sa preto pýtajú prečo by mal systém vyčísľovania bilancie zahraničného obchodu dovoľovať Číne započítať si každý predaný iPhone do Spojených štátov v jeho plnej hodnote?!

Vzácne kovy

Ďalším s problémov medzi USA a Čínou je držba vzácnych kovov zo strany Číny. Čína má v súčasnosti kontrolu nad viac ako osemdesiatimi percentami svetovej zásoby vzácnych kovov, ktoré sú používané a nenahraditeľné (nielen) pri výrobe elektroniky. Nie všetky zásoby sú v Číne ale Čína svojou otvorenou diplomaciou dokázala kúpiť ložiská a bane aj v krajinách, s ktorými by Spojené štáty či Európska únia neboli ochotní uzavrieť obchodnú dohodu kvôli svojim princípom napríklad nepodporovania autoritárskych politických režimov.

Huawei a boj o 5G siete

Aj napriek medializácii zákazu pre Huawei na americkom trhu, hlási táto firma za rok 2019 nárast tržieb vo výške takmer 20 percent. Je potrebné uvedomiť si, že Huawei nie je iba poskytovateľom internetového pripojenia. Firma predáva mobilné telefóny a gadgety pod značkou Huawei a Honor a tržby z predaja telefónov rastú rýchlym tempom bez ohľadu na americký zákaz. Ten sa tejto obchodnej divízie vôbec nedotkol, nakoľko Huawei na americkom trhu svoje smartfóny nepredávala ani pred zákazom. Americký zákaz je možné považovať za snahu získania dominancie nad globálnymi 5G sieťami a ostatnými prepojeniami. Trumpova administrácia postavila celý svet pred hrozbu spojenú so zazmluvnením čínskej 5G siete. Pri výbere poskytovateľa siete by si mali krajiny Európskej únie zvážiť, ktorý z potenciálnych poskytovateľov môže ich dáta zneužiť horším spôsobom…

Dajú sa vôbec tieto spory vyriešiť?

Väčšina spomenutých bodov napätia medzi USA a Čínou je spôsobená extrémnou obchodnou previazanosťou. Čína získala v dôsledku otvorenia sa zahraničnému obchodu prístup nielen k zahraničnému kapitálu ale aj know-how a technológii. Už počas rokov keď ju všetci považovali za výrobňu lacného oblečenia, investovala do vývoja vlastných technológií a posúvala sa čoraz vyššie vo výrobnom hodnotovom reťazci.

Keďže americkí a európski zákazníci chceli nakupovať lacné tovary, tolerovanie rôznych dotácii a zvýhodňovania čínskych firiem lokálnou vládou bolo dlhodobo tolerované. Väčšina dotácii však nie je v súlade s pravidlami Svetovej obchodnej organizácie, ktoré sa Čína zaviazala dodržiavať pri svojom vstupe do organizácie v roku 2001. Počas súčasnej svetovej hospodárskej recesie, sa tradične krajiny utiekajú späť k protekcionizmu, čo vyústilo aj do Trumpovej snahy disciplinovať Čínu.

Problém s nekalými obchodnými praktikami je určite potrebné riešiť, nie však „Trumpovou cestou“.

Čína je momentálne vo výhode nakoľko súčasný americký prezident, Donald Trump, sa orientuje na vlastnú krajinu a je nezodpovedný v zahraničnej politike. Keby bol Trump racionálnym prezidentom, uvedomil by si, že Čína v oblasti zahraničného obchodu a výrobných sietí už svetu „prerástla cez hlavu“. Verím, že je nutné iniciovať celosvetovú kampaň cieliacu na nastavenie obchodných podmienok, ktoré budú prospešné pre všetky krajiny sveta, nielen pre tú, ktorá si z nich zoberie iba to najvýhodnejšie s tým, že bude ignorovať tie, ktoré pre ňu výhodné nie sú. Takéhoto konania sa ale od Trumpa s najvyššou pravdepodobnosťou nedočkáme. Nie je totiž typ lídra, ktorý dokáže zjednotiť Európsku úniu, Austráliu, Japonsko, či krajiny Juhovýchodnej Ázie za účelom opätovného nastavenia férových obchodných podmienok s Čínou. Z tohto pohľadu nakoniec vychádza Čína ako víťaz, nakoľko ide ďalej za dosahovaním svojich ambicióznych cieľov a to pri miernych obmedzeniach vo forme zvýšených ciel zo strany USA, nie celého sveta.

Zdroje: The Economist, MMF, Svetová Banka, UNCTAD