Dada bolo umelecké hnutie, ktoré vzniklo počas prvej svetovej vojny v Zürichu ako reakcia na hrôzy a šialenstvo vojnového sveta. Švajčiarsko bolo neutrálnou krajinou, a tak mnohí umelci a intelektuáli, ktorí boli proti vojne, hľadali útočisko práve v Zürichu.

„My v Zürichu sme sa po masakre svetovej vojny v roku 1914 venovali umeniu. Kým v diaľke duneli zbrane, my sme zo všetkých síl spievali, maľovali, vytvárali koláže a písali básne.“ umelec Hans Arp 

Prečo práve dada?

Pôvod názvu dada je nejasný. Niektorí sa domnievajú, že ide o nezmyselné slovo. Iní tvrdia, že pochádza z častého používania slov da, da rumunskými umelcami Tristanom Tzarom a Marcelom Jancom, čo v rumunčine znamená „áno, áno“. Dada je takisto hovorový francúzsky výraz pre koníčka (detského dreveného koňa na hranie).

Dada ako hnutie anti umenia

Dadaizmus je jedným z najnekonvenčnejších avantgardných umeleckých a kultúrnych hnutí 20. storočia. Toto hnutie odmietalo vojnovú politiku, buržoáznu kultúru a kapitalistický ekonomický systém. 

Hlavný vplyv na dada mali niektoré avantgardné smery z konca 19. a začiatku 20. storočia. Medzi ne patril bezpochyby futurizmus, expresionizmus, kubizmus a konštruktivizmus. Spoločným znakom všetkých týchto hnutí ako aj dadaizmu bola kultúrna kritika. Prostredníctvom svojich diel sa dadaisti vysmievali nacionalistickým a materialistickým postojom.

Inzercia

Zámery skupín podieľajúcich sa na dada boli dvojaké.

• Chceli pomôcť ukončiť vojnu.
• Chceli spochybniť a vyjadriť frustráciu z buržoáznych a nacionalistických postojov, ktoré podľa nich viedli k vojne.

Aj pre svoje postoje boli tieto umelecké skupiny vo svojej organizácii nestále. Ich antiautoritársky postoj bol proti akejkoľvek forme vedúcej ideológie alebo vedenia skupiny.

Zaujímavé, smiešne, hlavne nie estetiské

Dadaistické diela predstavujú zaujímavé presahy a paradoxy. Aj keď sa snažia demystifikovať umelecké diela, napriek tomu zostávajú dostatočne záhadné. Nechávajú priestor divákovi, aby sám interpretoval dielo rôznymi spôsobmi. Niektorí dadaisti zobrazovali ľudí a scény s cieľom analyzovať formu a pohyb. Iní, ako Kurt Schwitters a Man Ray, praktizovali abstrakciu, aby vyjadrili metafyzickú podstatu bežných predmetov.

Jednotlivé skupiny sa mierne líšili svojím zameraním, pričom berlínska skupina bola najviac zameraná proti vláde a newyorská skupina najviac proti tradičnému umeniu a hannoverská skupina bola zo všetkých skupín pravdepodobne najkonzervatívnejšia.

S dadaistickým chápaním umenia úzko súvisel aj ich záujem o humor, zvyčajne vo forme irónie a satiry. Irónia dávala umelcom flexibilitu a vyjadrovala ich prijatie bláznivosti sveta, čím im bránila brať svoju prácu príliš vážne alebo sa nechať uniesť prílišným nadšením či snami o utópii.

Čo nás učí dadaizmus o umení a o svete

Dadaizmus dokazuje, že tvorivosť sa v nás prirodzene rodí. Pre dadaistov bolo hľadanie nových výrazových prostriedkov jediným spôsobom, ako bojovať proti nespravodlivosti a bolesti.

„Metódy, ktoré dadaizmus našiel sa sprvu javili a stále môže javiť ako metódy chaosu a absurdity, no neboli absurdnejšie ako násilie, ktorého boli ľudia svedkami počas vojen.“ Sventome

Jazyk môže byť obmedzený, ale kreativita nie

Year 9 students have been studying the art period, Dadaism, and have produced some fantastic personal responses to the pandemic. pic.twitter.com/CGxlMp4Hq5

— Harris Wimbledon (@HAWimbledon) March 18, 2021

Pre dadaistov bol jazyk nástrojom, ktorý nedokázal ukázať skutočnú hrôzu vojny. Keď hovoríme o nenávisti, zničených mestách a dedinách, znetvorených ľudoch a hluku, konvenčný jazyk nedokázal vyvolať autentický zážitok tých, ktorí boli svedkami tejto hrôzy. Dadaisti sa nebáli vymýšľať slová, používať dlhé reťazce písmen alebo opakovania. Podarilo sa im uniknúť obmedzeniam jazyka a vytvoriť novú skúsenosť, v ktorej každý zvuk a každé písmeno boli relevantné pre posolstvo.