Komentáre na sociálnych sieťach zverejňujeme otvorene a s odhalením vlastnej identity, pretože ich píšeme s ohľadom na ľudskosť, s nadhľadom, bez zámeru niekomu ublížiť. 

Lenže nájdu sa aj takí ľudia, ktorí sa odkrytia vlastného mena obávajú, pretože vedia, že zverejňujú nezmysly. Alebo sa boja, že by sa odhalením svojej identity mohli stať terčom rovnakých osobných útokov, ktoré by oni zvládať nevedeli. 

Nech sú už dôvody skrývania totožnosti akékoľvek, pravdou je, že slovenský internet doslova prekypuje anonymnými komentármi a článkami, ktorých cieľom je verejne sa posťažovať, burcovať, ohovárať, ponižovať, bagatelizovať alebo akokoľvek inak ublížiť konkrétnej osobe či komunite. 

Každý, komu nie sú cudzie morálne hodnoty, takéto nenávistné komentáre vo svojom vnútri odsúdi aj vtedy, keď je ideologicky na strane komentujúceho. Zvlášť by sa mal postaviť proti každému, kto publikuje nenávistné komentáre a články pod rúškom anonymity. Ak sa ten človek nevie postaviť za vlastné slová, za ktoré tak urputne bojuje, nech ich teda vôbec nepíše a nehovorí, pretože im očividne neverí ani on sám.

O kultúre slovenských internetových diskusií by sa nepochybne dalo polemizovať až do nekonečna a aj tak by sme neprišli na nič, čo by situáciu zmenilo. Prax nám ukazuje, že ani odhalenie identity komentujúceho nie je zárukou, že sa bude vyjadrovať zodpovedne a čestne, stačí sa pozrieť na vášnivejšie diskusie na Facebooku k témam ako politika, LGBT, náboženstvo a… prakticky čokoľvek iné.

Anonymné listy pred 53 rokmi

Nesmierne zaujímavé je, že s anonymnými príspevkami mali ľudia do činenia aj pred viac ako polstoročím. Áno, nebol internet, pisateľ si musel dať tú námahu napísať list na stroji alebo ručne, vložiť ho do obálky a zaslať adresátovi bez uvedenia spätnej adresy. Dnes stačí otvoriť notebook a za dvadsať sekúnd je na svete nový nenávistný komentár. 

Inzercia

Sebe vlastným priamym a úprimným spôsobom sa k téme anonymov vyjadril Jan Werich ešte v roku 1966 v rozhlasovej relácii Gramotingltangl v časti „O srandě“. Werichovi prišiel list, v ktorom sa anomym rozhorčoval nad použitím slova „sranda“, že je nevhodné a pritom používal spôsoby, ktoré boli očividne ešte nevhodnejšie.

Gramotingltangl bola rozhlasová relácia Jiřího Suchého vysielanú Československým rozhlasom v rokoch 1965 až 1968, dovedna ich bolo šesťsto. Mimochodom, v roku 2016 vydalo vydavateľstvo Supraphon audioknihu s výlučným výberom Werichovych pasáží z rokov 1966 až 1967. Takmer deväť hodín záznamov je ideálnou alternatívou ku knihe, ktorá sa vám už nevošla do batožiny na dovolenku.

Neuveriteľné je, že Werich hovorí o anonymných listoch, ktoré však prekvapivo dobre vypovedajú o anonymných komentároch dneška. Človek môže dostať husiu kožu, keď si uvedomí, že Werich v 60. rokoch 20. storočia o nejakom internete ani len nemohol snívať a predsa vedel súčasnosť tak dobre vystihnúť.

„To je zajímavé, že vždycky anonymní dopisy jsou strašně sprostí. Vždycky se v nich anonym pohoršuje nad něčím a přitom je daleko sprostší než to, nad čím se jako pohoršuje. Mnohí anonymové jsou ubohí lidi, to jsou nemocní lidi, mně je ich líto. Jsou to lidé s velikánskym pocitem méněcennosti a rádi si hrajou na odhalovatele zla a očisťovatele. Přitom jsou zbabělí vytáhnout do pole pod vlastním jménem. Oni raději anonymně. Ovšem anonymové nejsou ti, kterí jsou tak škodliví – to jsou daleko škodlivejší a daleko větší hlupáci a daleko zlejší lidé, kterí na ti anonymy dají…  Jaksi ten klacek, kterí jim dal anonym do ruky, používají…“ hovorí Werich v zázname relácie Gramotingltangl. 

Nebudem sa ale ďalej rozpisovať o niečom, čo si môžete vypočuť priamo z úst výnimočného Jana Wericha, nech sa páči: