Divadlo je náboženstvo, ktorého veriacimi sú herci i obecenstvo

Ferko Urbánek, významný slovenský dramatik, prozaik, básnik a autor viac ako 50 divadelných hier, veľmi presne vystihol vý- znam divadla. Vo svojom diele Dramatická literatúra písal o tom, ako divadlo kultivuje ľudí, buduje ná- rodné cítenie a dáva priestor na prejavenie emócií, ktoré bežne skrývame pod maskou dôstojnosti.   Všeobecný význam divadla Mohlo by sa… Prečítať celé
Vydané 6. mája 2015 / Autor / Obsahuje tieto témy: , , , ,

Ferko Urbánek, významný slovenský dramatik, prozaik, básnik a autor viac ako 50 divadelných hier, veľmi presne vystihol vý- znam divadla. Vo svojom diele Dramatická literatúra písal o tom, ako divadlo kultivuje ľudí, buduje ná- rodné cítenie a dáva priestor na prejavenie emócií, ktoré bežne skrývame pod maskou dôstojnosti.

 

Všeobecný význam divadla

Mohlo by sa zdať, že inštitúcia divadla ako taká sa v posledných desaťročiach dostáva do úzadia záujmu väčšiny. Na tento okraj ho vytláčajú predovšetkým masmédiá a moderná kinematografia, ktorá sa začiatkom 21. storočia stala fenomenálnym multimiliardovým biznisom. Tá je teraz priestorom pre viac či menej viditeľné reakcie na aktuálnu politickú, ekonomickú či spoločenskú situáciu v krajine a vo svete, avšak v minulosti bolo takýmto médiom práve divadlo. Satira vsadená do klasických umeleckých diel bola kultivovanou a niekedy nepriamou reflexiou na to, čo sa dialo okolo nás. Význam divadla je nespochybniteľný, pretože je prejavom kultúry národa a jej úrovne. Či už ide o hudobné, tanečné alebo rýdzo herecké predstavenia, ich kvalita a aktuálnosť poukazujú na stav spoločnosti ako takej, politickej moci, dokonca aj o inteligencii národa a jeho emotívnosti. Jedným zo základných ukazovateľov miery slobody v danej krajine je to, ako je v nej akceptované umenie. Aj to je dôvod, prečo na Slovensku nie vždy rozumieme excentrickým a neraz možno až nevkusným predstavenia, ktoré sú napríklad v Spojených štátoch relatívne bežnou zá­ ležitosťou so stabilným publikom. U nás sa aj alternatívne divadlo stále drží akejsi línie morálnosti a dôstojnosti, možno aj z obavy pred negatívnymi reakciami

 

História svetového divadla

Väčšina z nás v sebe nosí vedomosť, že divadlo vzniklo v antickom Grécku a jeho vnútorné pravidlá by boli dnes celkom neakceptovateľné. Napríklad mohli hrať iba muži, dokonca aj ženské postavy, herci mali masky a počet hercov na javisku bol obmedzený. Avšak aj pred šiestym storočím pred Kristom existovalo niečo, čo sa považuje za prapočiatok divadla či herectva. Praveký človek si nevedel vysvetliť prírodné javy, blesky či dážď považoval za nadprirodzené a snažil sa o ich priazeň tancami, maskami zvierat a rôznymi teatrálnymi obradmi.

 

V antickom Ríme nabralo divadlo o niečo profesionálnejší charakter, ako v antickom Grécku: mohli hrať už aj ženy, nemuseli sa používať masky, nebol určený maximálny počet hercov a dokonca vznikali samostatné stavby – skutočné divadlá. V porovnaní so súčasným herectvom sa viac využívala okázalá mimika a gestikulácia, ktorej výkon bol na úkor slovného prejavu. Rímske divadlo síce nebolo tak úspešné ako grécke, malo však charakter medzinárodného prínosu, pretože Rím pomohol rozšíriť divadlo do zvyšku Európy. Zaujímavosťou je, že po úpadku ríše sa zakázalo aj divadlo, pretože vtedajšia kresťanská elita ho považovala za nežiadúce. Aj napriek tomu však Cirkev všetky zakázané antické hry uschovala, rovnako aj literárnu tvorbu a celú antickú vzdelanosť. A rovnako na počin Cirkvi sa neskôr v 9. storočí n.l. opäť k slovu dostalo divadlo ako nástroj na oslovenie más. V kostoloch sa hrali latinské dramatické výstupy pri veľkonočných bohoslužbách (tzv. veľkonočné trópy), ako uvádzajú zdroje. Divadlom bol kostol a vznikli náboženské žánre ako mystérium, mirákulum a moralita. Vznikli však aj žánre svetské – plebejské: fraška a pastorála.

 

Nasledovalo obdobie humanistického a renesančného divadla, divadlo od baroka po preromantizmus a napokon romantizmus a realizmus v 19. storočí. V prvej polovici 20. storočia sa začal uplatňovať impresionizmus, teda stvárňovanie pocitov, myšlienok, nálady, vyjadrenie okamžitého zmyslového dojmu. Práve v tomto období vzniká aj naše Slovenské národné divadlo a profesionálne herectvo.

 

História SND

Rok 1919 hrá v histórii slovenského divadla významnú úlohu. Práve v jeho priebehu vznikla požiadavka na prvú profesionálnu divadelnú scénu, keď bolo Družstvo SND poverené založením Slovenského národného divadla. Už v roku 1920 začala prevádzka všetkých troch sú­ borov SND v budove bývalého Mestského divadla v Bratislave pod taktovkou riaditeľa Východočeskej spoločnosti Bedřicha Jeřábka.

Opera Slovenského národného divadla začala svoju činnosť 1. marca 1920 inscenáciou opery Hubička českého skladateľa Bedřicha Smetanu. O deň neskôr činoherný súbor uviedol hru Aloisa a Vilé­ ma Mrštíkovcov Mariša. Balet Slovenské­ ho národného divadla debutoval inscená­ ciou baletu Coppelia od Léa Delibesa 19. mája 1920 (zdroj: Wikipedia). Prví slovenskí profesionálni herci boli Andrej Bagar, Ján Borodáč a Oľga Borodáčová-Országhová, Jozef Kello a Gašpar Arbét vytvorili jadro Propagačného činoherného súboru SND. Tomuto súboru sa vravelo aj Marška a zaujímavosťou je, že väčšina predstavení bola v českom jazyku.

Poslovenčenie Slovenského národného divadla sa dokončilo až v roku 1938, po získaní autonómie Slovenska v rámci ČSR. Vtedy zanikla Česká činohra a veľa českých hercov a spevákov odišlo zo Slovenska. O rok neskôr, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, takzvaného Slovenského štátu, sa začali uvádzať po slovensky hrané tituly, zo slovenských autorov uvádzalo v týchto rokoch SND diela našich klasikov. Divadlo už v tom čase reprezentovali špičkové osobnosti a umelecký kolektív schopný vysokej inscenačnej úrovne bez ohľadu na to, či išlo o domáce alebo svetové diela.

Historicky najvýznamnejší sa však javí rok 1989 a revolúcia, po ktorej dostali divadlá po celom Česko-Slovensku možnosť väčšieho výberu dramatických predlôh, takisto im bolo umožnené venovať viac kreativity ich stvárneniu. Súčasne sa však vynorili celkom nové potreby, predovšetkým ekonomické nároky na prevádzku divadiel a potreba osloviť nielen náročné­ ho, ale v prvom rade väčšinového diváka. Napriek tomu sa nezdá, že by kvalita repertoáru SND klesala, práve naopak.

 

Budúcnosť divadla

Divadlo môže pomerne lukratívny biznis, čomu nasvedčuje neustále rastúce množstvo menších či alternatívnych divadelných scén. Existujú predpoklady, že časom sa aj väčšinový divák presýti modernej kinematografie a jeho pozornosť sa sústredí na skutočné herecké umenie v na doskách, ktoré znamenajú svet. To dáva tušiť, že divadlo budúcnosti sa bude snažiť o priazeň čoraz väčšieho množstva ľudí nielen klasickými a kultivovanými spôsobmi, ale aj bulvárnosťou a prehnanou expresívnosťou. Takýto trend sledujeme najmä v zahraničí, kde už morálka nehrá v repertoároch divadiel významnú úlohu.

Presne opačný prístup k zveľaďovaniu umenia sa však očakáva od SND. Pokrok sa zastaviť nedá a nepochybne sa aj na týchto doskách budeme stretávať s čoraz odvážnejšími inscenáciami, vždy však existuje cesta umeleckej a kultúrnej zrelosti, ktorá nepodlieha krátkodobým ekonomickým tlakom a ktorá má charakter nástroja na kultivovanie národa.

Výchovný význam divadla sa prejavuje aj na obecenstve, ktoré sa predstavený­ mi charaktermi zlepšuje, prebúdzajú sa v ňom city, ktoré inak by zostali utajené. Činohry a tragédie zjemňujú cit, prehlbujú ho a robia dokonalejším, veselohra odúča od hrubianstva a učí jemnejším žartom. Divadlo udržuje spoločenský život tej-ktorej dediny alebo mesta. Na predstaveniach sa schádza rôznorodé obecenstvo, čím prispieva k chápaniu zdravej demokracie.” Ferko Urbánek

 

 

Erik Stríž

Pokračujte na ďalší príspevok »