Daňové raje vám určite nie sú úplne neznáme. Sídlia v nich veľké medzinárodné spoločnosti, v snahe eliminovať ekonomické straty v podobe daní a odvodov, či svetové hviezdy zo športovej a kultúrnej sféry, uchovávajúce si tak značnú časť majetku, ktorá by v inom prípade, skončila v štátnej pokladnici.

Definícia daňového raja hovorí, že ide spravidla o menší štát do 1 milióna obyvateľov, s nízkym, prípadne nulovým zdanením, a teda s možnosťou, vyhýbať sa daňovej povinnosti. Väčšinou zároveň platí, že dotknuté štáty oplývajú väčším bohatstvom ako krajiny okolo nich.

Daňové raje sú teda krajiny, vyznačujúce sa nízkou mierou korupcie, vysokou vymožiteľnosťou práva a politickou stabilitou. Už len to je dôvod, prečo nemôžu byť daňovými rajmi všetky krajiny sveta. Charakteristickými sú pre ne aj inštitúty prísneho bankového tajomstva. Existujú však aj krajiny, ako Nemecko a USA, ktoré sú známe prísnym bankovým tajomstvom, avšak miera zdanenia je veľmi vysoká, a tak sa za daňový raj nepovažujú. Presným opakom je napr. Írsko, ktoré síce negarantuje vysokú mieru bankového utajenia. Avšak miera efektívneho zdanenia je rovnako nízka, a preto sa Írsko považuje za daňový raj.

Predstava nulových daní sa nám zdá prirodzene lákavá. Avšak, realita môže nepríjemne prekvapiť. | Foto: psdstamps.com

Agendu daňových rajov zastrešuje vo výkone svojej práce Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Podľa štatistík ktoré zverejňuje OECD spolu s inými organizáciami, existuje vo svete oficiálne až 55 daňových rajov. V rámci nich bol vytvorený aj rebríček TOP 10 svetových daňových rajov podľa ich „výkonnosti“ a miery daňového zaťaženia. Podľa rebríčka zverejneného v roku 2018, ide konkrétne o:

1. Írsko
2. Kajmanie ostrovy
3. Britské Panenské ostrovy
4. Singapur
5. Švajčiarsko
6. Holandské Antily
7. Luxembursko
8. Portoriko
9. Hong Kong
10. Bermudy

Medzi ďalšie známe daňové raje patria Monako, Andorra, Panama, Belize, Cyprus, Lichtenštajnsko, Macao, San Marino a podobne.

História daňových rajov

Čo však stojí za tým, že kým niektoré krajiny žijú vo veľkej miere z výberu daní, iné sa dobrovoľne rozhodnú túto občiansku povinnosť vynechať?

Daňové raje v svojej (takmer) súčasnej podobe, začali vznikať už v 19. storočí. V tomto období sa New Jersey dostalo do veľkých finančných ťažkostí, a tak sa miestny guvernér spolu s právnikmi dohodli na vytvorení liberálnejšieho režimu, pre vznik nových spoločností. Išlo však len o počiatočných predchodcov daňových rajov, pretože napriek väčšej slobody finančných operácií pri podnikaní, štát stále podliehal daňovému systému USA. 

Inzercia

O „pole-position“ v histórii moderných daňových rajov, však bojujú Bermudy a trojuholník Zurich – Zug – Lichtenštajnsko. Kým Bermudy vytvorili prvé zákony o „off-shore“ spoločnostiach v roku 1935, Lichtenštajnsko predstavilo svoj zákonník, z ktorého neskôr vznikli spoločnosti zameriavajúce sa na automobilový priemysel, už v roku 1924. Od 1929 sa k trojuholníku pridalo Luxembursko a spoločne vytvorili prvé holdingové spoločnosti, oslobodené od dane. 

Aj takto môže vyzerať daňový raj. Je ním aj Andorra – pomerne neznáma krajina, ležiaca obklopená horami, na hraniciach Španielska a Francúzska. | Foto: pexels.com

Po II. svetovej vojne, nastal rozmach finančných centier, čo vyústilo do vzniku spoločného eurodolárového trhu. V tom čase sa už v Európe rozvíjali oblasti, ktoré upravovali svoje daňové systémy a vznikali tak nové podoby daňových rajov. Primárnu úlohu v tomto období zohrávala Veľká Británia, ktorá spolu so svojimi pričlenenými zámorskými územiami, vytvárala systémy daňových rajov. Regulácia, ktorú zaviedla Bank of England v spojitosti so zahraničnými transakciami britských bánk, posilnila postavenie Londýna ako svetového finančného centra a oslobodila tieto subjekty od niektorých daňových povinností.

Na princípe britského daňového systému, sa od polovice 20. storočia začali vyvíjať aj ďalšie centrá, ktoré sú dnes známe ako daňové raje. Ide napr. o Vanuatu, Nauru, Marshallove ostrovy, Cookove ostrovy, Tonga a Samoa.

Tajomstvo úspechu

Úspešnosť daňových rajov sa vo veľkej miere odvíja od nastavenia miestneho politického systému a ekonomiky. V rebríčku prvých 15 krajín s najvyššou generovanou mierou HDP na obyvateľa, sú mimo vývozcov ropy a zemného plynu, výlučne daňové raje.

To, čo primárne robí daňové raje úspešnými, je ich nízke daňové zaťaženie. To motivuje medzinárodné spoločnosti, aby si tu založili svoje sídla, a tak sa vyhli stratám na platbách daní, v iných krajinách. Podobnú motiváciu majú aj svetoznámi umelci, športovci a iné populárne osobnosti. Keďže ich príjmy z vykonávanej činnosti a marketingových aktivít nie sú vôbec zanedbateľné, v snahe vyhnúť sa znižovaniu príjmu v dôsledku platenia daní, volia za miesto svojho trvalého pobytu, často práve niektorý z daňových rajov.

Už spomínaným pozitívnym aspektom, je systém prísneho bankového tajomstva. S ním priamo súvisí aj ďalšie plus v prospech daňových rajov – neexistencia medzištátnych dohôd, o výmene daňových informácií. Činnosť fungujúca medzi mnohými krajinami na znižovanie a elimináciu daňovej kriminality, sa v prípade daňových rajov takmer nevykonáva. To poskytuje v nich sídliacich firmám určité krytie. Nemusí však ísť nevyhnutne o nekalé praktiky. Veľké spoločnosti sa takto často snažia utajiť citlivé informácie pred konkurenciou. 

U nás najznámejším daňovým rajom je Monako. Mesto kasín a luxusných jácht, v ktorom nájdeme aj okruh F1. | Foto: pexels.com

Plusom v prospech právnických aj fyzických osôb vykonávajúcich finančné operácie v daňových rajoch, je aj absencia menovej kontroly, na vklady vykonané v cudzích menách. To pri medzinárodných spoločnostiach tiež predstavuje veľké plus, a zároveň určitú mieru anonymity.

Väčšinu ekonomickej produkcie daňových rajov tvorí finančný sektor. Ten je dopĺňaný o bežne nevyhnutné sektory hospodárstva, zabezpečujúce prístup k základným životným potrebám, ale spravidla sa vyhýba podnikateľským oblastiam produkcie, ťažby, či logistiky. Aj markantná časť obyvateľstva tak pracuje vo finančných službách.

Daňové raje však nie sú len o bezstarostnom živote plnom výhod. Napriek tomu, že produkty a služby sú zväčša oslobodené od daňového zaťaženia, odzrkadľuje sa to na ich finálnej cene. Tá býva dokonca násobne vyššia, ako v okolitých krajinách. To platí obzvlášť pre ceny nehnuteľností, ktoré sa dokážu vyšplhať do astronomických výšok.

Ako to v takých daňových rajoch vyzerá, si viac priblížime v budúcich článkoch.