Počas tri a pol storočia trvajúcej španielskej inkvizície došlo k viacerým prekvapivým, dokonca až šokujúcim udalostiam.

Zločiny, za ktoré boli ľudia potrestaní počas španielskej inkvizície, sa netýkali len náboženstva.

Hoci španielska inkvizícia prebiehala pod záštitou rímskokatolíckej cirkvi, španielski panovníci mali vysoký stupeň nezávislosti.

INZERCIA

Pápež nepodporoval španielsku inkvizíciu

Na žiadosť španielskych panovníkov kráľa Ferdinanda II. Aragónskeho a kráľovnej Izabely I. Kastílskej vydal pápež Sixtus IV. v roku 1478 pápežskú bulu, ktorá splnomocnila španielsku inkvizíciu.

V skutočnosti bol pápež dotlačený k tomu aby ju vydal.

Kráľ Ferdinand pohrozil stiahnutím vojenskej podpory, ktorú pápež potreboval na boj proti osmanským Turkom, počas obdobia expanzie Osmanskej ríše.

V roku 1482 bol pápež Sixtus natoľko rozčúlený excesmi španielskej inkvizície, že vydal ďalšiu pápežskú bulu.

Napísal, že inkvizícia v Španielsku bola zapálená nie len horlivosťou za vieru a spásu duší, ale najmä túžbou po bohatstve.

Uviedol tiež, že mnohí poctiví kresťania mali neprávom obrovské problémy s inkvizíciou, a tým pádom v každodennom živote.

Kráľ Ferdinand sa po pápežových slovách nahneval a napísal mu, aby ho ďalej neriešil a nechal inkvizíciu v rukách španielskych panovníkov.

Pápež Sixtus ustúpil a pozastavil platnosť pápežskej buly z roku 1482.

V roku 1483 boli Židia vyhnaní zo všetkých andalúzskych oblastí Španielska.

Pápež chcel opäť zakročiť proti zneužívaniu zo strany španielskej inkvizície.

Kráľ Ferdinand opäť pohrozil pápežovi vyhlásením, že oddelí inkvizíciu od autority rímskokatolíckej cirkvi.

Pápež Sixtus sa podvolil a v októbri 1483 bol Tomás de Torquemada vymenovaný za veľkého inkvizítora španielskej inkvizície.

Španielska inkvizícia trestala čarodejníctvo oveľa menej ako v iných krajinách

Jedným z menej známych faktov o španielskej inkvizícii je, že v Španielsku bolo počas inkvizície súdených za čarodejníctvo menej ľudí, ako v iných európskych krajinách v tom čase.

Španielska inkvizícia kládla oveľa väčší dôraz na zločin kacírstva.

Nemecko malo najvyššiu mieru popráv čarodejníc, zatiaľ čo Francúzsko, Škótsko a Poľsko-litovské spoločenstvo malo tiež vysokú mieru popráv.

Na rozdiel od všeobecného presvedčenia mala španielska inkvizícia obmedzenú právomoc v prípadoch čarodejníctva.

Väčšinu prípadov čarodejníctva riešili svetské úrady.

V rokoch 1609 až 1614 bolo v baskickom regióne Španielska obvinených z čarodejníctva až 7000 ľudí.

Asi 2000 bolo vyšetrovaných a mučených, ale len 11 bolo popravených.

Z týchto 11 bolo šesť upálených na hranici a ďalších päť umučených na smrť vo väzení.

Na porovnanie, v Salemských čarodejníckych procesoch v 17. storočí v Spojených štátoch, bolo vyšetrovaných za čarodejníctvo približne 200 ľudí a zomrelo 24.

Budúci katolícky svätec a arcibiskup bol obvinený z herézy

Predtým, ako bol svätý Ignác z Loyoly v roku 1537 vysvätený za kňaza, bol španielskou inkvizíciou upodozrievaný z herézy.

Ignác prešiel začiatkom 20. rokov 16. storočia náboženskou konverziou.

Potom žil asketickým životom a chodil na púte, okrem iného, aj do Svätej zeme.

Ignác si získal nasledovníkov, ale cirkvevní hodnostári mu nedôverovali, pretože bol nevysvätenou osobou, ktorá povzbudzovala ostatných, aby premýšľali o svojich duchovných zážitkoch.

Bol zatknutý španielskou inkvizíciou v Alcale, uväznený, súdený a uznaný za nevinného.

Následne odišiel z Alcaly do mesta Salamanca, kde bol opäť zatknutý, uväznený, súdený a uznaný nevinným.

Po druhom oslobodzujúcom rozsudku odišiel so svojimi spoločníkmi zo Španielska študovať do Paríža.

„Neprirodzené manželstvo“ bolo zločinom

Katolícka cirkev aj Španielsko, zdôrazňovali reprodukčný charakter manželstva, a neprirodzené manželstvo bolo zločinom.

Neprirodzené manželstvo bolo manželstvo alebo pokus o manželstvo, medzi dvoma ľuďmi, ktorí nemohli splodiť potomstvo.

Ak muž nemohol mať deti kvôli genetickému alebo zdravotnému stavu, mal poškodené pohlavné orgány v dôsledku procedúry, ako je kastrácia, alebo bol zranený vo vojne, nemohol sa v Španielsku oženiť.

Manželstvo mohlo byť vyhlásené za neprirodzené aj kvôli partnerke, aj keď sa to dokazovalo ťažšie.

Španielska inkvizícia sa neobmedzovala len na Španielsko

Španielska inkvizícia sa neobmedzovala len na Španielsko. Pôsobila v celej španielskej časti Ameriky, a dokonca až na Filipínach.

V Amerike boli vytvorené dva autonómne španielske inkvizičné súdy – v Mexico City a Lime v Peru.

Súd v Mexico City mal jurisdikciu na území, ktoré zahŕňalo Nové Mexiko, Panamu a Filipíny.

Limská jurisdikcia pokrývala celú španielsku Južnú Ameriku až do roku 1610, kedy bol v Cartagene zriadený tretí súd, ktorý mal dohliadať na Novú Granadu (približne súčasnú Kolumbiu a Venezuelu) a Karibské ostrovy.

Protestanti boli tiež obeťami inkvizície v Novom svete, viac ako v Španielsku, hoci trestné stíhanie zahraničných protestantov v polovici 17. storočia kleslo.

Zatiaľ čo jurisdikcia nad cudzoložstvom, smilstvom a sodomiou (čo v tom čase znamenalo akúkoľvek sexuálnu aktivitu, ktorá neviedla k plodeniu) mala ležať na civilných autoritách, Sväté ofícium sa čoraz viac angažovalo.

Obeťami inkvizície sa stali aj domorodí obyvatelia Ameriky, hoci často dostali miernejšie tresty ako európski prisťahovalci.