GDPRTáto stránka používa bezpečnostný certifikát SSL, zabezpečené pripojenie HTTPS, technológiu cookies, monitoruje návštevnosť a cieli reklamu.Cookies a sledovanie môžete vypnúť
Kultúra TOP články redakcie

Rozhovor s bábkohercom: The Gipsy Marionettist – utekali sme pred vojnou, nemali sme nič

  • 3 júla, 2022
  • 11 min read
Rozhovor s bábkohercom: The Gipsy Marionettist – utekali sme pred vojnou, nemali sme nič

The Gipsy Marionettist

Rasid Nikolic je profesionálny bábkoherec a pouličný umelec pochádzajúci z bývalej Juhoslávie.  Narodil sa v roku 1989 tesne po páde Berlínskeho múru a pred balkánskym konfliktom. V súčasnosti žije v Taliansku v mestečku Turín, ktoré je jedno z hlavných priemyselných a kultúrnych miest severozápadného Talianska –  hlavné mesto regiónu Piemont.  Pre svoju umeleckú činnosť si zvolil prezývku The Gipsy Marionettist. Tá mu pripomína jeho korene a pomáha prostredníctvom magicko-romantického stereotypu spojiť sa s publikom, čo dodáva zasa príležitosť vysvetliť a zdieľať poznatky o kultúre, na ktorú je hrdý. Rasidove etnické pozadie silno ovplyvňuje jeho prácu, umelecký smer a aktivizmus.

 

Tvoja práca poteší srdce dieťaťa i dospelého človeka. Kde to všetko začalo?

Od 16 rokoch som žil sám v okupovanom meste v Španielsku v tábore. V mojej kultúre je úplne bežné, že ak máte 16, je načase dospieť. Chcel som objavovať. Vtedy som začal vystupovať na ulici s žonglovaním a s tangom. Vyskúšal som množstvo vecí, no raz som uvidel bábkoherca v uliciach Granady. Tá šou bola v skutočnosti ale taká zlá, že som si pomyslel, že ja to viem urobiť lepšie. Vtedy som to po prvýkrát skúsil.

No začať by nebolo pre mňa také jednoduché, keby ma nezaučil môj starý otec. Pracoval s drevom a už ako dieťa ma učil vyrezávať tvary. Vnímal som to iba ako hobby a každým dňom som sa zlepšoval. Bola to zábava. A tak sa zo mňa stal bábkoherec. V ten moment som si uvedomil, že mojim najväčším cieľom je robiť niečo, čo je hlboké pre všetkých, zároveň tvoriť a robiť niečo fyzicky. Dizajnovaním som začal vytvárať nové štruktúry založené na realite. Odvtedy ubehlo 17 rokov a  momentálne je bábkoherectvo mojím jediným zamestnaním.

Keďže je bábkoherectvo na ulici tvojou jedinou prácou, dokážeš sa ním uživiť? Pre umelcov to môže byť niekedy ťažké.

Inzercia
Kia Ceed SW na prenájom v AVIS MaxiRent

Tohto som sa nebál. Všetko je to iba o mentalite. Pochádzam z najchudobnejšieho prostredia, aké si len dokážete predstaviť – život v rómskom kempe mimo mesta, nemali sme ani topánky. Nemali sme v skutočnosti nič a k tomu sme utekali pred vojnou. Nerozmýšľam nad tým, ako si zarobiť peniaze jednoducho. Práve naopak, pracujem veľa. Len som hľadal niečo, čo ma bude robiť šťastným, niečo čo prinúti byť stále lepším a lepším a kde budem mať interakciu s ľuďmi. Vo svojich vystúpeniach sa preto snažím vtiahnuť do nich aj publikum, preto nerád robím šou výhradne iba pre deti.

Niekedy na publikum zvýšim hlas, začnem sa s nimi doťahovať a ľudom sa to páči. Majú to radi aj napriek tomu, že by bol problémom jazyk. Prešiel som si aj vystúpeniami na narodeninových oslavách cez festivaly až po televíziu a vyučujem na umeleckej škole v Taliansku – toto je maximum, kam som sa dokázal dostať s mojou prácou. Výhodou však je, že oproti iným umeleckým činnostiam je bábkohercov málo a aj z nich sa urobí istá selekcia. Rovnako môže byť umelec dobrý v predaní svojej šou, no to ešte neznamená, že je to dobrá šou.

 

Budeš aj v slovenskej televízii v talentovej súťaži…

Áno, ale lepšie sa dokážem odprezentovať na ulici než v televízii. Ak sa budete pozerať na môj program, bude veľmi chladný – len bábka a to je všetko.

 

Nebolo to pre teba stresujúce?

Vôbec nie, som zvyknutý hovoriť na ľudí a som pri tom uvoľnený. V skutočnosti, ja sám tú uvoľnenú atmosféru robím. Nebojím sa ničoho a všetko sa dá naučiť. Vystúpite na javisko, urobíte niečo hlúpe a akonáhle to urobíte viac krát po sebe, tým to bude jednoduchšie. Je to len o tréningu.

 

Je lepšie, keď vystupuješ na ulici, pretože ľudia ťa dokážu vidieť naživo a precítiť energiu.

Ulica je miestom, kde som sa naučil vystupovať a je jediným miestom, kde to dokážem robiť správne.

Rasid každej svojej bábke vdýchol život. Zdroj: The Gipsy Marionettist

Svoje bábky vyrábaš vlastnoručne, doslova do nich vdychuješ život a každá z nich má svoj vlastný príbeh a dušu. Je niečo, čo by si chcel o nich odhaliť?

Niektoré z nich sú antropomorfnými verziami mojich rodičov – môjho otca, matky ale aj sestry. Hlavným dejom je cestovanie s mojou rodinou a jej prezentácie. Niekedy zvyknem hovoriť aj o rómskej kultúre.

(antropomorfizmus = prenášanie ľudských vlastností a osobitostí na vonkajšie prírodné sily alebo mýtické bytosti)

 

Okrem kreatívnych a umeleckých aktivít si aj rómskym aktivistom. Je náročné búrať v spoločnosti stereotypy o rómskej kultúre?

Myslím, že to závisí aj na vašom veku. Na tom, ako veľmi ste otvorení alebo či ste mali skúsenosť rozprávať sa s Rómami a spoznať ich kultúru. Prvé, čo ako rómsky aktivista robím, je prezentácia samého seba. Pokračujem vysvetľovaním o čom táto kultúra je, aké je jej pozadie – je to niečo ako cestovanie do svojho vnútra a rodinných príbehov. To ale neznamená, že máme ako ľudia akceptovať všetky rómske idey. Len ich poznať a porozumieť im. Sú veci, ktoré sa mi nepáčia, také čo nezapadajú do dnešnej reality. Nie vo všetkých, ale v niektorých komunitách majú svadbu aj mladšie deti. S tým osobne nesúhlasím.

 

Prečo sa podľa teba hovorí, že Rómovia sú skvelými hudobníkmi?

Myslím, že je za tým určite nejaký príbeh. Faktom však je, že rómčina nie je písaný jazyk, iba hovorený. Rozprávanie je tiež možnosť ako urobiť nejaký zvuk. Učili sme sa ho na základe zvuku, nie písma. No každý Róm vie popri tom aj iný jazyk. Ja sám hovorím štyrmi.  Najlepšia možnosť učenia je začať cestovať – keď sa dostanete do problému alebo budete v núdzi, vtedy spoznáte vašu silnú stránku a nájdete cestu.

 

Čo najviac miluješ na svojom živote?

Nové veci prichádzajúce do života. Skúsenosti, stretávanie nových ľudí, zamilovať sa do každého mesta, ktoré navštívim, objaviť nových umelcov. Časť, ktorú milujem najviac je tá, že stretnem na jednom mieste umelcov z rôznych kútov sveta. V skutočnosti som úplne normálny človek – občas sa nudím a pozerám Netflix. No ak si porovnám môj život s inými, skvelým uvedomením je, že som naozaj šťastný. Nie šťastný, ako keby som vyhral v lotérii, ale viem, že ma postihlo šťastie. Áno, musel som veľa pracovať, ale zároveň som mal šťastie.

Niektorí bohatí ľudia možno nie sú takí šťastní ako niekto, kto jednoducho miluje to, čo robí…

Myslím, že niektorí ľudia práve nevkladajú vášeň do toho, čo robia, prečo to robia, v čo veria. Je to ako niečo v zmysle „vaši rodičia ti to povedali, tak to urobíš“. No na druhej strane je najväčším učiteľom bolesť. Množstvo ľudí, ktorých poznám veľa počas svojho života trpeli, no nechcú, aby boli zranení iní.  Naopak, snažia sa konať dobro. Každý je však iný. Nemôžem povedať, že niekto je silnejší, niekto má väčší problém. Každý si nesie svoj vlastný kameň. Byť bohatý je pre mňa krokom späť, pretože vám to nedá možnosť učiť sa alebo vyjsť z komfortnej zóny.

Zdroj: The Gipsy Marionettist

Keď si pred rokmi odišiel zo svojej krajiny, pricestoval si do Talianska aj s rodičmi?

Moji rodičia so mnou utiekli z bývalej Juhoslávie do Berlína, kde sme zostali jeden rok ako utečenci. Potom sme si vzali všetko čo sme mali spolu s peniazmi a začali nový život v Taliansku, kde sme však neboli vítaní ako v Nemecku. Umiestnili nás do tábora doslova v strede ničoho. Nemali sme nič.  Taliansko je jedna z najrasistickejších krajín v Európe a situácia je tam skutočne zlá, no je to náročné celkovo práve v Európe. Pre väčšinu ľudí sú Rómovia tí, čo si nezaslúžia dôstojný život a vnímajú nás ako pouličných psov. Napríklad v Česku, na Slovensku alebo v Maďarsku je komunita Rómov väčšia, preto to istým spôsobom zasahuje v týchto krajinách aj politiku. V Taliansku nie –  je tam iba 0,2 % rómskeho obyvateľstva. Som si ale istý, že v budúcnosti bude situácia lepšia. Problémom je, že tam dnes ešte neexistuje politické hnutie, ktoré by sa tým zaoberalo.

 

Dozvedeli sme sa o odvrátenej strane Talianska. Čo sa ti naopak na tejto krajine páči?

Povedal by som, že práve veľa tých „fyzických“ vecí – je tu dobré počasie, jedlo, veľmi príjemné miesto na vyhrievanie sa na ulici či kultúrny turizmus. Taliansko je tiež akoby hlavné centrum pre pouličných umelcov v Európe, preto je pre pre tvorcu vhodné začať v nejakej jeho časti. Bežný človek pozná tak 2-3 maliarov, no nie je prekvapením, že talian ich pozná aj 50. Pravdou je, že už ani taliani nie sú zanietení do umenia tak, ako bývali. No pre mňa je podstatné, že moja práca sa tu berie seriózne. Pre miestnych nie som klaun.

 

Je pre teba lepšie robiť šou výhradne pre deti alebo pre dospelých?

Nikdy som nerobil šou iba pre deti. Moja šou patrí do ulíc – to znamená, že nikdy nenájdete ulicu plnú detí, bez jediného dospelého človeka. Vystupujem pre každého, kto je vo svojom vnútri dieťaťom. Ak ma náhodou zavolajú na nejakú udalosť určenú iba deťom, tak pozvanie neprijímam, pretože to nefunguje. Musím pracovať s rodinami. Každopádne mojou pointou a hlbšou filozofiou je, že môj program musí byť zážitkom pre celú rodinu. Naozaj nedáva zmysel, že rodičia odložia svoje deti a pôjdu si niečo vypiť. Potom sa cítim ako babysitter.

Rasida s drevom naučil pracovať starý otec. To mu ihneď učarovalo. Po rokoch tvrdá práca priniesla ovocie. Zdroj: The Gipsy Marionettist

 

 

 

 

 

 

Kia Ceed SW na prenájom v AVIS MaxiRent
About Author

Natália Adamkovičová