Sú vystavení ťažkým životným situáciám a množstvu spoločenským predsudkom. Môžeme ich stretnúť kdekoľvek, prípadne sa s nimi porozprávať pri predaji NotaBene. Ľudia bez domova tvoria neodmysliteľnú časť slovenskej spoločnosti, síce ich presný počet nepoznáme.

Portál Zoznam uvádza, že zistiť presnú evidenciu ľudí bez domova na Slovensku i v zahraničí je nemožné. Dôvod je jednoduchý, nakoľko väčšina ľudí v danej situácii nedisponuje svojimi identifikačnými údajmi.

„V SR v súčasnosti pravidelné zisťovanie počtu ľudí bez domova zatiaľ neexistuje. Štatistický úrad SR v rámci Sčítania obyvateľov, domov a bytov, uskutočneného v roku 2011, dospel k počtu 23 483 ľudí bez domova, pričom sa nezameriaval na ľudí prespávajúcich na ulici či ľudí bez prístrešia. Mohlo by ísť teda o minimálny počet ľudí bez domova v SR,“ cituje Zoznam slová riaditeľa komunikačného oddelenia ministerstva sociálnych vecí a rodiny Michala Stušku.

Web časopisu NotaBene, ktorého cieľom je pomôcť tejto skupine ľudí, prináša odborný odhad z roku 2015. Sťahuje sa na ľudí bez domova v Bratislave, pričom odhaduje 4 000 až 5 000 ľudí bez domova. O rok neskôr Inštitút pre výskum práce a rodiny, magistrát hlavného mesta a mimovládne organizácie narátali na území hlavného mesta 2 064 ľudí bez domova, informuje Zoznam.

Znepokojivý sociálny experiment

Sociálny experiment, ktorý sa uskutočnil v uliciach New Yorku a Chicaga, potvrdil predsudky zo strany spoločnosti, ak ide o ľudí bez domova, informuje portál ScienceAlert. Poukazuje na to, že ľudia s väčšou pravdepodobnosťou darujú peniaze osobe, ktorá má oblečený oblek. Osoby, ktoré mali oblečené bežné oblečenie, dostali o polovicu menej.

Dokonca aj v prípadoch, kedy ide o neoficiálne darovanie na charitu, chodci sa môžu nevedomky riadiť s ekonomickou nerovnosťou. Z toho vyplýva, že radšej darujú peniaze tým, ktorí ich majú viac.

Ľudia bez domovu sú vystavení častým spoločenským predsudkom. Zdroj: pexels.com

„Keďže v mnohých častiach sveta rastie ekonomická nerovnosť a krajiny ako Spojené štáty americké obmedzujú sociálne záchranné programy, zodpovednosť za riešenie škodlivých dôsledkov nerovnosti čoraz viac padá na samotných ekonomicky neistých jednotlivcov alebo na súkromných občanov prejavujúcich súcit,“ cituje ScienceAlert slová tímu, ktorý vedie sociálny psychológ Bennett Callaghan z City University of New York.

Inzercia

Sociálny status ako kľúčová podmienka

Pri spomínanom experimente bolo najväčším obmedzením to, že osoba, ktorá pýtala peniaze, netvrdila, že patrí k skupine ľudí bez domova. Išlo o najvhodnejšie riešenie, nakoľko cieľom výskumu nebolo zavádzanie okoloidúcich.

Pozornosť zaujala ceduľou s nápisom: „V januári 2011 spalo na uliciach najmenej 1 700 obyvateľov Chicaga. Ešte nie je zima, ale zima sa blíži. Akýkoľvek dar pomôže. Ďakujem.“ Všetky vyzbierané finančné prostriedky boli na konci štúdie darované charite.

Výslednou premennou bolo oblečenie charitatívneho zberateľa. Z toho vyplýva, že obyvatelia rušných miest posudzujú ľudí žiadajúcich peniaze len podľa vzhľadu.

Minulé štúdie poukazujú na to, že to ako vnímame jednotlivé sociálne triedy môže ovplyvniť aj to, ako vnímame cudzincov. Známky chudoby môžu v skutočnosti naozaj vyvolať nižšiu úroveň empatie voči ostatným, čo prispieva k odcudzeniu a dehumanizácii.

Jednotlivé experimenty zo 70. rokov zistili, že ľudia s vyšším sociálnym statusom často dostávajú väčšiu pomoc, či už finančného alebo iného charakteru, než tí s nižším.

Prečo to tak je?

Z experimentu vyplýva, že za 3,5 hodiny získal charitatívny zberateľ v obleku vyše 54 dolárov. Pokiaľ išlo o zberateľa v obyčajnom tričku, za štyri hodiny vyzbieral len vyše 21 dolárov.

Ďalším krokom bol online prieskum, ktorý nadviazal na dané výsledky. Tvorilo ho 486 respondentov, pričom ich úlohou si bolo pozrieť obrázky predchádzajúceho experimentu a zhodnotiť, ako vnímajú jednotlivých zberateľov.

Človek v obyčajnom tričku vyzbieral za štyri hodiny len vyše 21 dolárov. Zdroj: pexels.com

Vyplýva z neho, že opýtaní osobu v tričku hodnotili nižšie z hľadiska srdečnosti, ľudskosti či príbuznosti. Autori tvrdia, že možno práve jej oblečenie odzrkadlilo, prečo dostala menej peňazí. Je možné, že muž v tomto oblečení je vnímaný ako menej dôveryhodný alebo prístupný. Avšak ide len o odhady, nakoľko chodci, ktorí prispeli, neboli skúmaní.

Ďalším možným záverom je, že okoloidúci si mohli myslieť, že zberateľ je naozaj súčasťou charity. To by mohol byť dôvod, prečo profesionálne oblečená osoba vyzbierala viac peňazí. Ide ale o nepravdepodobnú situáciu, keďže na kartónovej ceduli nebola zaznačená žiadna inštitúcia.

Kedy sa ľudia rozhodnú prispieť?

Portál The Wharton School píše, že ľudia zvyknú prispieť vtedy, ak cítia silné prepojenie s danou vecou. Môže ísť o milovanú osobu v rodine, ktorá trpí vážnou chorobou, či prírodnú katastrofu, ktorú zažili na vlastnej koži. Výnimkou nie sú ani vzdialenejšie faktory ako napríklad neznámy príbeh, ktorý počuli v televíznych správach.

Dôležité je pochopiť aj to, že keď prispievame na charitu, nemali by sme myslieť na to, na čom nám osobne záleží. Kľúčové je to, kam sa naše peniaze môžu najďalej dostať.

Na Slovensku existuje niekoľko darcovských organizácií, ktoré sa snažia pomôcť rodinám na pokraji chudoby. V súčasnej dobe, kedy sme vystavení hrozbám energetickej krízy, ide o veľmi dôležitý krok. Patria k ním Človek v ohrození, Úsmev ako dar, Kolobeh života či  Pomoc druhému. Niekedy aj malá čiastka môže zmeniť osudy ľudí.