Aktuálna mapa výskytu koronavírusu, počtu nakazených i vyliečených

„Dobrosrdečnosť je zadarmo“

Prečo podnikáme dlhé cesty za sebapoznaním do Ázie?

Čítanie na 4 min. Ocitli ste sa už niekedy v situácii, kedy ste nevedeli, či sa váš život uberá tým správnym smerom alebo ste dokonca nevedeli, čo vlastne od života chcete? V súčasnosti to veľa mladých ľudí rieši tak trochu radikálne. Vyberú sa niekde, kde toho nemajú veľa, no predsa majú čo ponúknuť.

Radka Malinčáková
Vášnivá cestovateľka, prekladateľka a milovníčka mačiek
Indonézia

Mesiac vo Vietname, mesiac v Kambodži, potom Indonézia, či dokonca Myanmar. Určite ste sa už stretli s človekom, ktorý dal výpoveď v práci, zbalil si zopár osobných vecí a kúpil si jednosmernú letenku do ďalekej juhovýchodnej Ázie.

Na prvý pohľad to znie ako jedno veľké dobrodružstvo, spoznávanie sveta alebo dokonca cesta do neznáma, kde noha turistu nezavíta až tak často ako do nejakej slnečnej Barcelony či upršaného Londýna – no častokrát nejde iba o pohodový výlet, ale je za tým niečo viac.

Veľa z vás si kladie otázku, prečo by toto spravil človek s istou kariérou a svetlou budúcnosťou. Prečo by si niekto dobrovoľne vybral dlhodobé cestovanie po nie veľmi turistických krajinách, kde je všetko oveľa náročnejšie; v krajinách, kde je sám a nepozná nikoho; v krajinách, kde to nie je jednoduché pre domácich a nie to ešte pre bieleho turistu?

Napadajú vás otázky rôzneho druhu, rôzne závery, dôvody či teórie, no pravdu sa dozviete, až keď sa s tým človekom na túto tému otvorene porozprávate.

 

Aj ja som sa dostala do tejto situácie a rozhodla som sa  pre šesť mesiacov v Indonézii.

Vždy ma lákala takáto skúsenosť, skúsenosť života, kde to nie je jednoduché a predsa to každý zvláda s úsmevom na tvári.

Stretla som tu množstvo ľudí z rôznych svetadielov, rôznych kultúr, zvykov a tradícií. Doviedlo ma sem viacero dôvodov, ako napríklad spoznať nám tak vzdialenú krajinu, ktorú každý pozná iba vďaka ničivým zemetraseniam a cunami, či exotiky zvanej Bali, no chcela som spoznať aj samu sebanasmerovať svoj život tým správnym smerom, chcela som presne to, čo spravili tí, ktorí dali výpoveď v práci a odišli do Ázie.

Po istom čase v Indonézii som si uvedomila, že my, Európania, aj napriek tomu, že máme všetko, nemáme nič.

Pozitivizmus ako hnacia sila 

Fráza „dobrosrdečnosť ľudí nemá hranice“ znie tak filmovo a nereálne, až to väčšina z nás vymedzila zo svojho slovníčka a osvojila si frázy ako „nikdy nikomu never“ či „ak si nepomôžeš sám, nikto ti nepomôže“, no nie všade to tak je. Neznie to veľmi škaredo? A pritom je tak jednoduché zmeniť to.

Život v rozvojových krajinách je ťažký z hľadiska finančnej situácie, pretože vyžiť z približne sto eur na mesiac chce odvahu a dobrú stratégiu, no aj napriek týmto existenčným nepríjemnostiam to ľudia zvládajú so širokým úsmevom na tvári a dávkou pozitívnej energie, čomu sa nestíham čudovať.

Človek si tu vážne uvedomí skutočný zmysel života, hodnoty, ktoré nie sú poškvrnené peniazmi a veľkým egom a ľudskú dobrotu.

Indonézania sú veľmi jednoduchí ľudia a k spokojnému životu nepotrebujú veľa; stačí im ich rodina a strecha nad hlavou. Po dlhom rozmýšľaní a nekonečných úvahách nad svojim slovenským životom som dospela k názoru, že rozdiel nie je v tom, že my sme zlí a ľudia v Ázii sú dobrí, ale v našich prioritách. Máme iné priority a to je dôvodom, prečo tu dobrosrdečnosť vidíme na každom rohu.

Dobrosrdečnosť je zadarmo

Slováci sú taktiež dobrosrdeční, ale háčik je v tom, že to neukazujú takmer vôbec, zatiaľ čo ľudia tu ju rozdávajú stále, keď majú príležitosť.

Našou prioritou je dobrá práca a finančne stabilný život; študujeme, aby sme si našli dobrú prácu; pracujeme, aby sme si mohli vziať hypotéku na náš nový byt; no a pomedzi to všetko sme tak zaneprázdnení, že čas na naše medziľudské vzťahy už neostal. A presne toto je ten rozdiel. To, o čo sa snažíme celý život, nás nakoniec dobieha a utekáme tam, kde „nič nie je“, aby sme sa priučili životu a spoznali to, čo sme zanedbali v honbe za „lepším“ životom.

Je to trochu smutné, ale, žiaľ, pravdivé. Dobrosrdečnosť nájdete na ktoromkoľvek ostrove v Indonézii, no v turistických rajoch ako je Bali či Lombok je trochu zmiernená v porovnaní s tou pravou Indonéziou, keďže domáci sa prispôsobujú správaniu turistov.

Život v Indonézii si dovolím prirovnať k nejakému príbehu z futuristickej knihy. Pripadám si tu ako v knihe Karla Čapka v diele R.U.R. Život v Indonézii je pomalý, bez stresu, s úsmevom na tvári a úprimnými pocitmi a ten život v Európe je akoby futuristické dielo, ktoré ukazuje aký život nás čaká onedlho. My máme pohodlný a vyšší životný štýl a Indonézania majú ľudské hodnoty. Ak by sa to spojilo, tak by vznikla dokonalá krajina na život.

Odpoveď na otázku, prečo ľudia dávajú výpovede a odchádzajú do Ázie je mi už jasná.

  • Spoznajú tu seba
  • Uvedomia si, že na život nepotrebujú všetko, za čím sa naháňajú
  • Zmenia postoj voči svojim blízkym a okoliu a začnú byť ľudskejší

 

Prečítajte si aj:

    None Found