Tento týždeň vám prinášame výber 10 skvelých filmov s riečnou tematikou. V druhej časti pokračujeme piatimi filmami z rokov 1973 až 2015.

Desať skvelých riečnych filmov – DRUHÁ ČASŤ

A River Called Titas (1973)

réžia: Ritwik Ghatak

Tento film reštaurovali v roku 2010 s prispením Nadácie svetovej kinematografie Martina Scorseseho. Unikátna zmes dokumentárneho realizmu a veľmi emotívnej melodrámy je dobrým príkladom charakteristicky konfrontujúcej tvorby indického režiséra Ritwika Ghataka. Pracoval s odlišnými štylistickými prostriedkami než krajan Satyajit Ray, ale takisto si zaslúži miesto v panteóne indického filmu. A River Called Titas sa sústreďuje na ženy na najspodnejších priečkach spoločenského rebríčka v chudobných rybárskych komunitách, najmä na tie, ktoré postihlo skoré ovdovenie.

Dej zahŕňa až halucinačné nápory nešťastia, no Ghatakov štýl nenecháva na pochybách, že je empatický voči trpiacim. Zatiaľ čo Renoirova snímka The River (nájdete v prvej časti) využíva pokles a nárast hladiny rieky ako obraz aspoň určitej istoty v ľudskom živote, Ghatak neposkytuje takúto záruku. Jeho rieka záhadne vysychá. Pre rybárov sú to zlé správy a vrtošivosť prírody je metaforou šance na sociálnu zmenu, akokoľvek nepravdepodobná sa môže zdať.

A River Runs Through It (1992)

réžia: Robert Redford

Zdatný muškár dokáže čítať rieku, ryby a počasie, aby mohol konať v dokonalom súlade so všetkým. Čiastočne autobiografická novela A River Runs Through It amerického spisovateľa Normana Macleana z roku 1976 šíri posolstvo, že ktokoľvek, kto si vycibrí tieto pohyby, bude viesť dobrý život. Vo filme však rodinná dráma zasadená v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia vo vidieckej Montane naznačuje, že kvality muškára sa dajú premrhať, rovnako ako sa dajú naučiť.

Craig Sheffer dostal úlohu brata, ktorý hovorí len tie správne veci a je trocha nudný, kým mladý Brad Pitt je neodolateľný fešák, otravný básnik muškárstva. Dramatické vyvrcholenie filmu nie je prekvapením, keď však režisér Robert Redford sám číta Macleanovu priezračnú prózu a kamera Philippa Rousselota zachytáva magickú hodinku na rieke Big Blackfoot, všetko je v harmónii so svetom.

The Host (2006)

réžia: Bong Joon-ho

Inzercia

Režisér Bong Joon-ho z Kórejskej republiky sa už pred oscarovým triumfom s Parazitom (2019) presunul z artovej kinematografie k snímkam prijateľnejším pre multiplexy. V roku 2006 nakrútil inteligentný prírastok do žánra monster-movie. Rieka Han, ktorá tečie cez Soul, je impozantná a šokuje, keď sa z jej oceľovo šedých hlbín vynorí lietajúce, skákajúce, plávajúce a školáčky požierajúce hybridné monštrum. Vzniklo po úniku chemikálií z tajného laboratória financovaného USA.

Na prvý pohľad ide o upozornenie na ekologickú obozretnosť a možno aj o otázku závislosti Kórejskej republiky na podpore USA. Operácia na opätovné získanie kontroly nad riekou však zároveň poukazuje na autoritársku minulosť krajiny, ktorá bola len niekoľko dekád dozadu pod vojenskou vládou. Bong Joon-ho tak ako v Parazitovi spochybňuje zaužívanú spoločenskú hierarchiu. Otec – povaľač a brat – aktivista zohrávajú nemenej dôležitú rolu v boji proti slizkému predátorovi ako sestra – šampiónka v lukostreľbe, kórejskom národnom športe. Nie je to iba monster-movie, z rieky sa vynára dráma národného významu.

The Host (2006). Zdroj: screenshot, YouTube

Still Life (2006)

réžia: Ťia Čang-kche

Režisér Ťia Čang-kche si vyslúžil medzinárodné uznanie za dramatizujúce prvky v dokumentaristickom svedectve o epochálnych sociálnych zmenách v Číne na začiatku 21. storočia. Na festivale v Benátkach získal Zlatého leva. Ukazuje ľudí, ktorých životy sa v okamihu zmenili budovaním priehrad Three Gorges Dam, obrovského infraštruktúrneho projektu odzrkadľujúceho moc a ambície štátu.

Postavením každej kaskády stúpa na úseku voda, ničí celé komunity a obyvatelia sa musia sťahovať. Má to nešťastné dôsledky pre jednotlivcov, v tomto prípade pre bývalých partnerov, ktorých olúpia, keď sa snažia nájsť jeden druhého. Ako už názov napovedá, Ťia Čang-kche zachytáva moment v čase, pohybuje sa po polozničených mestách, ktoré sa čoskoro nadobro stratia pod vodou. Dielo je hodnotné ako vizuálny dokument, hoci nenapĺňa kritériá melodrámy. Protagonisti sa musia rozhodnúť, čo môžu zanechať a čo si môžu vziať so sebou v tomto traumatizujúcom období národného prerodu. (Záber z filmu je na titulnej fotografii.)

Embrace of the Serpent (2015)

réžia: Ciro Guerra

Oceňovaná kolumbijská snímka ponúka komplexný pohľad na objavovanie Amazónie a katastrofický dopad na domorodé kultúry. Dej sa strieda medzi rokmi 1909 a 1941 a medzi príbehmi dvoch cudzincov. Obaja pátrajú po bájnej vzácnej rastline, ktorá má údajne zázračné liečivé účinky. Pripomína, ako sa Amazónia stala objektom fascinácie západných akademikov a ako zároveň bavlnoví magnáti a potulní duchovní priniesli utrpenie nevinným pôvodným kmeňom.

Nádherná čiernobiela kamera zvýrazňuje každú vlnku a vytvára obraz sviežej prírody, do ktorej prišla veľká neprávosť. V oboch dejových linkách nám hĺbavý šaman zdôrazňuje, že rieka je východiskom k tajným prírodným halucinogénom, ktoré niektorým (nie všetkým) návštevníkom umožnia nahliadnuť do skrytých právd stvorenia. Títo návštevníci vyplienili krajinu a my o nej nevieme ani polovicu.

Embrace of the Serpent (2015). Zdroj: screenshot, YouTube

Zdroje: voľne preložené z bfi.org.uk

Zdroj titulnej fotografie: screenshot, YouTube