Porazený berie všetko. Japonský film noir Bledý kvet je nezabudnuteľným výletom do podsvetia

Film Bledý kvet z roku 1964 je klenotom Japonskej novej vlny, v ktorom sa člen jakuzy po prepustení z väzenia zapletie s nádhernou a záhadnou gamblerkou. To, čo sa najskôr zdá ako spásonosný vzťah, ho opäť zavedie na krivé chodníčky. Okúzľujúco natočená a postrihaná čiernobiela gangsterská romanca bola prelomom pre idiosynkratického režiséra Masahira Šinodu. Bledý… Prečítať celé

Film Bledý kvet z roku 1964 je klenotom Japonskej novej vlny, v ktorom sa člen jakuzy po prepustení z väzenia zapletie s nádhernou a záhadnou gamblerkou. To, čo sa najskôr zdá ako spásonosný vzťah, ho opäť zavedie na krivé chodníčky. Okúzľujúco natočená a postrihaná čiernobiela gangsterská romanca bola prelomom pre idiosynkratického režiséra Masahira Šinodu.

Bledý kvet (1964)

Na japonský film noir všeobecne mal neodškriepiteľný vplyv amerikanizmus po okupácii po druhej svetovej vojne. Masahiro Šinoda ho vo svojej najlepšej snímke čiastočne satirizuje, predovšetkým v scéne, kde si bosovia dvoch frakcií jakuzy komicky a trocha nešikovne osvojujú zásady západného stolovania. Inšpiráciu však čerpal aj inde. „Film je v celej svojej dĺžke výrazne ovplyvnený Baudelairovou básnickou zbierkou Kvety zla,” spomínal režisér oveľa neskôr v jednom z rozhovorov.

Áno, v Bledom kvete cítiť vôňu zla. Zla a smrti. Starnúci príslušník jakuzy Muraki (Rjo Ikebe) sa po návrate na slobodu osudovo stretne so Saeko (Mariko Kagaová), chichotajúcou sa sirénou, ktorá ho privedie až do záhuby. „Keď som dokončil nakrúcanie, uvedomil som si, že moja mladosť sa skončila,” dodal Šinoda.

Mal vtedy 33 rokov a bol na začiatku kariéry. Vo filme Bledý kvet našiel svoju režisérsku unikátnosť, no nedokázal to sám. Kameru mal na starosti Masao Kosugi, ktorý natočil viac než tucet Šinodových filmov, na scenári sa podieľal Ataru Baba, delikátne vybalansovanými hereckými výkonmi na pomedzí štýlového a strohého prispeli Ikebe a Kagaová (obaja na titulnej fotografii) a v neposlednom rade dotvoril atmosféru avantgardný hudobný skladateľ Toru Takemicu. Šinoda majstrovsky viedol túto skupinu talentovaných umelcov.

Hazard

Výsledkom je nezabudnuteľný výlet do podsvetia plný adrenalínu, napätia, hazardu, potetovaných mafiánov a rýchlych áut (Saeko má Renault Floride Convertible z roku 1959). Všetko však nešlo tak hladko, ako by sa pri sledovaní mohlo zdať. Snímka mala pôvodne vyjsť už v roku 1963, ale uvedenie sa oddialilo takmer o rok. Vysvetlenia na toto omeškanie sa rôznia, podľa jednej z verzií sa Baba sťažoval šéfom štúdia Šočiku, že Šinoda príliš uprednostňuje vizuálnu stránku na úkor jeho detailnejšieho scenára. Ďalším dôvodom mohlo byť, že japonským úradom sa nepozdávali scény, v ktorých postavy uzatvárali vysoké stávky v hazardnej hre s tradičnými japonskými kvetinovými kartami Hanafuda. Tieto zábery sú mimoriadne detailné (jedny z najlepších vo filme) a glorifikujú ilegálnu aktivitu.

Hazardná hra vo filme Bledý kvet

Suchý kvet

Doslovnejší preklad japonského názvu Kawaita hana je „suchý” alebo „vysušený” kvet, čo jasne odkazuje na smrť, nielen jednoducho na žiarivú bledosť Saeko medzi horami mužských svalov a tieňov. Film sa začína obrazom slobody – pohľadom na vrtkú mladú ženu s rukami rozprestretými smerom k nebu, na sochu Cubasa-no-zo (Socha krídiel) na tokijskej železničnej stanici Ueno. Končí sa zabuchnutím obrovských, ako keby hrobkových dverí na väzenskom dvore.

Nevidíme ťažký priemysel, ale opakovane počujeme jeho pekelné dunenie, ktoré k nám dolieha z diaľky. Pohrebné vozidlá neprestajne patrolujú na uliciach. Záhadný narkoman a zabijak sa vynára z tmy a skalpelmi poľuje na Murakiho. Starnúci gangster sa túla nocou a hľadá jediný plameň v mestskom očistci, kde už dávno vidí len polomŕtvych obyvateľov na každodennom pochode zombie. Ich nové Japonsko je Zem vstávajúcich mŕtvol.

Saeko mu na chvíľu poskytne potrebnú iskru. Jemná a chvejúca sa žiara, ktorá iba nakrátko, príliš krátko, osvieti chodník, po ktorom sa obaja môžu vydať na cestu k východu slnka – k bledému a očarujúcemu ohnivému kvetu, k omamnému a neúprosnému záblesku.

Kawaita hana (1964)

Ďalší tip

Rok 1964 bol silný pre japonskú kinematografiu. Šinodov súputník Seidžun Suzuki uviedol svoj film Gate of Flesh (Nikutai no mon), v ktorom partia prostitútok bojuje o prežitie v povojnovom Tokiu. Na čiernom trhu a vo vybombardovaných chatrčiach udržiavajú ženy krehké priateľstvo a ilúziu stability v pochybnom svete chaosu. Darí sa im to do momentu, keď medzi ne vstúpi renegátsky bývalý vojak. Túžba a lojalita sa zrazia s tragickými následkami. Suzukiho tajfún sociálnej kritiky v iskrivých farbách a so surovými emóciami takisto odporúčame.

 

Zdroje: criterion.com, reddit.com, imdb.com

Zdroj titulnej fotografie a fotografií v texte: screenshoty, YouTube

Pokračujte na ďalší príspevok »



Príbehy slávnych

From Zero to Hero – ako sa z ľudí na dne stali superboháči

  • Cesta k úspechu býva neraz tŕnistá. Presvedčili sa o tom aj mnohé slávne osobnosti, ktorých meno dnes pozná značná časť svetovej populácie.
  • Ako sa Ralph Lauren stal svetovou módnou ikonou? Je kľúčom k úspechu tvrdá práca, dobrý nápad a jasný cieľ, alebo ide len o dielo náhody? V skutočnosti je to kombinácia všetkých týchto faktorov.