Monocykle alebo lietajúce jetpacky? Toto sú dve alternatívy dopravy budúcnosti
Jednokolesové motorky a bicykle
Majú potenciál stať sa v dohľadnom čase štandardom aj na našich cestách? Pri aktuálnom rozmachu elektrických kolobežiek, hoverboardov a takzvaných samovyvažovacích vozidiel je to vysoko pravdepodobné.
Snaha o znižovanie počtu kolies vo vozidlách všetkého druhu nie je iba otázkou minulosti. V súvislosti s dopytom po downsizingu motorov, zmenšovaním osobných automobilov a zlepšovaním dostupnosti mestských skútrov prichádza do úvahy ešte ďalšie okresanie počtu kolies až na nutné minimum – tým je vozidlo s iba jediným kolesom.
Jednokolesové vozidlá sa zvyknú označovať aj ako monocykle alebo unicykle, prípadne ako monowheel či one wheel. Jeden z prvých vznikol už v roku 1869 a pod patent sa podpísal jeho konštruktér Richard C. Hemming.
Princíp funkčnosti monocyklov sa v žiadnom ohľade nevymyká zákonom fyziky. Vodič sa na ňom (alebo v ňom) udrží v rovnováhe vďaka vlastným zmyslom pre stabilitu. Keď je však reč o motorových monocykloch, prichádza na rad aj technológia – aktívne udržiavanie stability založené na princípoch gyroskopu.
Dôvod, prečo motorové monocykle dodnes nenašli uplatnenie aj v sériovej výrobe, spočíva v ich nie celkom vysokej miere poskytovanej bezpečnosti a chýbajúcej univerzálnosti. Zatiaľ čo bicykle a klasické motorky sa dajú svojpomocne opraviť aj doma, v prípade monocyklov by bol problém väčší.
Navyše, oveľa zásadnejším problémom je pohon takéhoto vozidla. Jednokolesové vozidlá by mali ponúkať v prvom rade lepšie možnosti skladovania, keďže ich cieľom je zmenšovať celkový objem vozidla. Ak by sme túto vlastnosť určili ako prioritu, potom by pôvodný monocykel od R. C. Hemminga nemal šancu uspieť, pretože jeho „vodič“ sedel vnútri veľkého kolesa.
So skvelou víziou blízkej budúcnosti a navyše aj s funkčnými prototypmi monocyklov ešte pred rokmi prišla spoločnosť Ryno. Tá vyvíja jednokolesové motorky na elektrický pohon so vstavaným počítačom – gyroskopom. Jednokolesové motorky sú kombináciou klasického elektrického skútra a samovyvažovacieho Segwayu, dvojkolesovej kolobežky ovládanej nakláňaním sa v stoji.
Elektrické jednokolesové motorky sú určené v prvom rade do mestského prostredia a do akéhokoľvek počasia. Od bežných motoriek sa líšia prakticky iba dvomi vecami – prvou je fakt, že majú iba jediné koleso a druhou je technologické vyhotovenie, ktoré si vyžaduje vyplnenie kolesa. Práve v ňom sa totiž nachádza motor schopný okamžite reagovať na zmeny polohy a zrýchlenia tak, aby sa jeho vodič nedostal do nestability.
Tieto elektrickým motorom poháňané monocykle sa dokážu pohybovať aj po schodoch a mierne náročnom teréne, na normálnej mestskej ceste dosahujú rýchlosť až 40 km/h a majú dojazd 80 kilometrov na jedno nabitie. Predávať sa začali ešte v roku 2014 za približne 5 000 amerických dolárov. Je to viac než suma, ktorú zaplatíte za bežný elektrický skúter, avšak stále je to akceptovateľná položka, najmä vzhľadom na nízku nákladovosť prevádzky.
Batéria vozidla sa dá nabíjať aj doma, dokonca sa dá aj celkom pohodlne preniesť do bytu a ušetriť tak za garáž alebo parkovacie miesto.
Jednokolesové motory sa však ukázali ako príliš robustné, svojím spôsobom sú prekonané menšími monocyklami využívajúcimi princípy konvenčných hoverboardov. Volajú sa aj one „wheel hoverboard“ alebo one „wheel scooter“. Používateľ skrátka stojí na dvoch pedáloch, ktorými ovláda pohyb monocykla. Koleso má priemer iba okolo 25 centimetrov a je umiestnené presne medzi šľapami používateľa.
Toto riešenie je síce nepomerne skladnejšie a lacnejšie ako jednokolesové motorky, lenže ponúka relatívne krátky elektrický dojazd (okolo 10 km) a maximálnu rýchlosť nanajvýš 25 km/h. Jednokolesové motorky pritom môžeme považovať za plnohodnotnú alternatívu ku konvenčným jednostopým vozidlám.
Lietajúce stroje pre civilnú verejnosť?
Ste pripravení vzlietnuť do oblakov? Pravda, až do oblakov vás Martin Jetpack nevynesie, ale priblíži vás k naplneniu sna o slobodnom lietaní.
Ľudia majú od nepamäti sen, že sa vznesú do výšky a budú môcť lietať bez toho, aby boli závislí na nejakom väčšom zariadení. Lietadlá a padáky sen o lietaní síce naplnili, ale úplnú slobodu pri lete neponúkajú.
K naplneniu tejto vízie slobody má najbližšie zariadenie volané jetpack, ktoré sa síce už veľakrát v minulosti stalo cieľom vývoja, avšak vždy s nie celkom uspokojivými výsledkami.
Revolúciu v konštrukcii a využití jetpacku pred rokmi priniesol produkt JetLev z dielne kalifornského fanúšika Jamesa Bonda.
Tento jetpack na svoju činnosť využíva vysokokapacitné čerpadlo na vodu, dlhú hadicu relatívne ľahké puzdro pre človeka. Aj silného chlapa tento jetpack vynesie do výšky asi desať metrov, ale pohyb je obmedzený výlučne v priestore nad vodou.
Dnes sa podobné vodné jetpacky dajú vyskúšať na mnohých plážach s vodnými atrakciami, dokonca aj na Slovensku.
Nie vodu, ale klasické spaľovanie paliva a ohromnú silu motorov prenášaných do turbín využíva takzvaný Martin Jetpack. Toto masívne zariadenie umožňuje získať slobodu pri lietaní na krátke vzdialenosti relatívne lacno a s dôrazom na bezpečnosť.
Motorový jetpack schopný letu stojí 100-tisíc amerických dolárov a pasažiera vynesie do maximálnej výšky až 250 metrov pri rýchlosti 80 km/h. Okrem množstva peňazí je ku používaniu tejto zábavy potrebná aj poriadna dávka guráže – ovládať motor s maximálnym výkonom 200 konských síl nie je niečo, čo by zvládol bežný „civil“ bez riadneho zaškolenia.
Foto: Ryno, Wikimedia Commons, Martin Aircraft Company
