Cestovanie a jedlo
Dá sa spoznávať kultúra cez jedlo? Dá!
Cestovanie má veľa rozmerov a dôvodov. Každý sme iný a dôvody, prečo sa niekam vyberáme, sú rôznorodé. Niektorí sa naháňajú za kultúrou, iní zas idú za históriou, potom sú takí, ktorých opantala panenská príroda, no nájdu sa aj cestovatelia, ktorí spoznávajú svet očami domácich ľudí prostredníctvom jedla. Ale ako vlastne chutí cestovanie?
Radka Malincakova
Vášnivá cestovateľka, prekladateľka a milovníčka mačiek | Indonézia
Pri otázke, ktoré je naše národné jedlo by sme asi sotva povedali niečo iné ako bryndzové halušky. Je to totiž taká naša slovenská klasika – ale otázka znie, či sa dá cez halušky spoznať pravá chuť Slovenska.
Nie je to ani tak o tých haluškách ako o samotnom procese. A teraz si predstavte nejakého cudzinca v malebnej dedinke na severovýchode Slovenska, kde počet obyvateľov nie je vyšší ako počet decembrových dní, ako sedí v útulnej dreveničke z čias dávnych a ako pripravuje bryndzové halušky s pani domácou, ktorá má cez hlavu uviazanú starú klasickú šatku.
Presne toto je to pravé orechové, zážitok, ktorý približuje našu kultúru a tradície. Zážitok, po ktorom si ten cudzinec povie, že skutočne videl niečo slovenské – a to vďaka jedlu, ktoré videl ako sa pripravuje.
Predstavte si ten istý scenár, no s takými talianskymi cestovinami. Nie je umenie ich kúpiť alebo si zájsť do luxusnej reštaurácie, ale ten autentický zážitok, ktorý nám cestovanie umožní spoznať a zažiť ho na vlastnej koži sa nám zaryje hlboko do pamäti. Atmosféra v malej sicílskej dedinke, kde pani domáca pripravuje ručne domáce vaječné cestoviny a k ním pravú paradajkovú omáčku, najlepšiu ako to iba Taliani vedia, a zároveň Vám vysvetľuje a tromi prstami gestikuluje o správnom postupe je na nezaplatenie. To sa nedá zažiť ani vo filme ani nikde, to si treba otestovať na vlastnej koži.
Európa je v tomto smere v porovnaní s takou Áziou alebo Južnou Amerikou tak trocha nudná, no to ešte neznamená, že tu nevieme nič zažiť. Najlepším „spostredkovateľom“ pre tieto zážitky sú aspoň podľa môjho názoru lokálne trhy alebo tzv. street food. Na takýchto trhoch viete nájsť čokoľvek, no v tomto prípade by som sa skôr zamerala na jedlo, keďže je to článok práve o jedle. Najlepšie príklady sú južanské národy, pretože spojenie dobrého počasia, jedla a južanského životného štýlu sú autentické. Niežeby to taký sever nevedel, ale toto sa nedá naučiť, s týmto sa treba narodiť.
Len v gréckych Aténach si domáci nevedia predstaviť nákupy bez tzv. laiki. Čo je to laiki? Zastavená ulica a na nej čerstvá zelenina, ovocie a všetko možné, čo sa dá konzumovať. V turistickej časti mesta laiki by ste sotva hľadali. Keď som sa opýtala domácich, či môžem nájsť webstránku, kde je rozpis týchto trhov, tak chytili záchvat smiechu – „na internete to nenájdeš, skrátka musíš vedieť, zapamätaj si, že je to raz v týždni a vždy na tej istej ulici.“ – povedali mi. A mali pravdu. Keď som sa o týždeň vo štvrtok vybrala na tú istú ulicu, tak som vedela, že to funguje na tejto báze, ktorú si domáci veľmi obľúbili pravdepodobne už veľmi dávno.
Aj keď je síce Grécko stále v Európe, aj tu nájdeme veľmi veľa rozdielov medzi nami a nimi. Veľmi vysokú váhu kladú olivám, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou ich jedálnička. Veď aj jeden z najstarších olivovníkov sveta sa nachádza práve na gréckom ostrove Kréta. Zaujímavosťou je, že Krétska univerzita odhaduje vek tohto stromu na približne 4000 rokov a čo je ešte zaujímavejšie, je fakt, že tento strom ešte stále produkuje olivy. Strom sa nachádza v dedinke Vouves.
Alebo taká feta, bez ktorej by grécky šalát nebol šalátom. No je rozdiel kúpiť si ju u nás v Lidli počas gréckeho týždňa a kúpiť si ju na gréckom trhu. Je to ako nebo a zem.
Avšak, tieto trhy nie sú len o jedle, ale o celej tej atmosfére, kde sa dorozumievate s predavačmi rukami nohami, aby ste si vybojovali eurovú zľavu. Kde nakupujú dámy v pokročilom veku a za sebou ťahajú svoje vozíčky a vy pozorujete ako ten grécky svet beží.
O kúsok ďalej starý pánko, ktorý vstával o tretej ráno, len aby chytil svoj obľúbený flek, a aby mohol predať všetky ručne pestované zemiaky, kričí na celú ulicu a pozýva, že jeho zemiaky sú najlepšie.
Teraz s prichádzajúcou jeseňou prevláda na trhoch hrozno, ktoré pomaly pripomína 50 odtieňov hroznovej farby. Ozaj, také krásne sfarbenia človek sotva nájde – to bude asi tým slnkom. Prejsť touto ulicou a nič si nekúpiť je ako spať a nezatvoriť oči – skrátka nemožné. Všetko vás tu láka, tie farby a vône, ten zvuk ulice, ten zhon, ktorý tu na pol dňa zavládol a vy sa tešíte, že ste tu zablúdili.
Najlepšie zážitky sú neplánované zážitky a hlavne v dnešnej neistej dobe. Naučme sa žiť naše životy spontánnejšie a užívať si každý jeden moment – plány sú síce pekné, ale niekedy prichádzame práve o tie najlepšie zážitky len kvôli tomu, že sa držíme plánu.