Chlapci v banke: Film Psie popoludnie vychádza zo skutočného príbehu a článku v časopise

Za horúceho letného popoludnia 22. augusta 1972 sa v Brooklyne odohrala jedna z najslávnejších newyorských bankových lúpeží. Štrnásťhodinovú rukojemnícku drámu opísal magazín LIFE v článku „Chlapci v banke” a ten sa stal predlohou pre film Sidneyho Lumeta s názvom Psie popoludnie. Aký bol príbeh Johna Wojtowicza, ktorého pamätihodne stvárnil Al Pacino? Psie popoludnie (1975) „John… Prečítať celé

Za horúceho letného popoludnia 22. augusta 1972 sa v Brooklyne odohrala jedna z najslávnejších newyorských bankových lúpeží. Štrnásťhodinovú rukojemnícku drámu opísal magazín LIFE v článku „Chlapci v banke” a ten sa stal predlohou pre film Sidneyho Lumeta s názvom Psie popoludnie. Aký bol príbeh Johna Wojtowicza, ktorého pamätihodne stvárnil Al Pacino?

Psie popoludnie (1975)

„John Wojtowicz, tmavý tenký chlapík s dobrým výzorom Ala Pacina alebo Dustina Hoffmana,” opísali autori článku jedného z troch mužov, ktorí vtrhli s brokovnicami do Chase Manhattan Bank. Nie je preto prekvapením, že scenár Franka Piersona, neskôr ocenený Oscarom, skončil v rukách oboch hercov. Pacino bol pre Lumeta prvou voľbou, dva roky predtým spolu natočili biografickú snímku Serpico o policajtovi, ktorý odhalil korupciu v newyorskom policajnom zbore. Tvorcovia oslovili aj Hoffmana, keď si Pacino chcel dať pauzu od filmov a najprv odmietol, nakoniec však privolil.

Kto bol John Wojtowicz a ako sa z veterána z Vietnamu v priebehu niekoľkých rokov stal bankový lupič a ľudový hrdina Američanov v sociálne nepokojných sedemdesiatych rokoch? Syn poľského otca a taliansko-americkej matky vyrastal v Brooklyne, po službe v armáde sa z Vietnamu vrátil v roku 1967 a oženil sa s Carmen Bifulcovou. Mali dve deti a odlúčili sa v roku 1969. Na prelome dekád sa Wojtowicz pohyboval v newyorskej homosexuálnej komunite, kde si začal s transrodovou ženou Elizabeth Edenovou, ktorá potrebovala peniaze na operáciu na potvrdenie zmeny pohlavia. 

Hra osudu

V rozhovore päť a pol roka po zatknutí povedal, že k lúpeži ho motivovala bezvýhradná láska k druhej manželke, hoci Edenovú volal pôvodným mužským menom Ernest a mužskými zámenami: „Miloval som ho a on sa opakovane pokúšal zabiť, lebo nebol šťastný ako muž. Na devätnáste narodeniny som mu chcel dať peniaze, no nemal som ich, tak sa na druhý deň predávkoval, prežil klinickú smerť a v pondelok ho zavreli do cvokárne. V pondelok som bol za ním a v utorok som išiel vykradnúť banku.” Dnes by jeho slová vyzneli kontroverzne. Doba bola iná, o Ernestovi Aronovi píše aj originálny článok v LIFE a slovo manželka dáva do úvodzoviek, zatiaľ čo retrospektíva v Avenue Magazine v roku 2022 spomína výlučne Elizabeth Edenovú.

Smutný hrdina bol ochotný riskovať všetko, no čokoro zistil, že osud sa s ním pohral. Pancierové vozidlo, ktoré každý deň odváža hotovosť, prišlo tentoraz skôr a v pobočke zostalo len 38 000 dolárov v hotovosti – zlomok z toho, v čo Wojtowicz dúfal. So siedmimi rukojemníkmi a komplicom Salvatorem Naturilem (John Cazale) – tretí z partie Robert Westenberg ušiel z banky tesne pred lúpežou – zostal v budove obkľúčenej políciou. Spísal požiadavky, jedna z nich bola, aby policajti priviedli Edenovú z nemocnice, ona sa s ním však odmietla stretnúť.

John Cazale a Al Pacino. Zdroj: screenshot, YouTube

Wojtowiczova romantická predstava sa rozpadla, odsedel si päť rokov a dožil v ústraní v matkinom dome na sociálnej podpore. Zomrel v roku 2006 na rakovinu ako 60-ročný. Naturileho zastrelila polícia na Kennedyho letisku, odkiaľ chceli lupiči odletieť do zahraničia, a Wojtowicz čelil vo väzení pokusom o vraždu za to, že vraj zapredal svojho spolupáchateľa. Edenová zomrela v roku 1987 na zápaľ pľúc spojený s AIDS ako 41-ročná.

Zvláštne kamarátstvo

Medzi lupičmi a rukojemníkmi vzniklo zvláštne puto, boli v tom spolu, kým policajti vonku boli cudzí. Shirley Ballová nevyužila možnosť utiecť do bezpečia, rozhodla sa zostať s kolegyňami, alebo ako ich ona volala, s dievčatami: „Ak by tí chlapci boli hostia u mňa doma v sobotu večer, bolo by to zábavné. Najmä Johnovo správanie, to, ako všade poskakoval, ako rozprával. John ma volal ,pusa’, lebo som bola tá zhovorčivá. Pusa, urob to, pusa, urob hento. Oboch som ich mala naozaj rada. Snažili sa byť milí s výnimkou toho, keď sa dostali do kúta. Boli takí čestní, že nám povedali, že nás zabijú, keď budú musieť.”

V magazíne LIFE na to spomínal aj manažér pobočky Robert Barrett: „Vravel som im, chlapi, mal by som vás nenávidieť, ale dnes som sa nasmial viac ako za posledné týždne. Bola to forma kamarátstva.” Lupiči a rukojemníci mali po hodinách aj jeden spoločný cieľ – zúfalo sa chceli dostať von.

John Wojtowicz sa nedočkal šťastného konca, jedno sa mu však podarilo. Porušil zákon, ale v sociálne napätých sedemdesiatych rokoch v USA sa pre mnohých stal symbolom statočného boja. Keď k banke doručili tri pizze, kázal Shirley Ballovej zaplatiť za ne, ona odmietla a 1000 USD v jednodolárovkách poletovalo po chodníku. Agentov FBI, ktorí ich chytali, odmenil prihliadajúci dav bujarým potleskom.

Psie popoludnie. Zdroj: screenshot, YouTube

Ako dokument

Sidney Lumet sa počas kariéry venoval problémom spoločnosti, či už to bol Serpico, alebo jeho debutový film Dvanásť rozhnevaných mužov. Sociálny rozmer zdôraznil aj v Psom popoludní a dal si záležať na realistickom až dokumentaristickom zobrazení udalostí. Nepoužil žiadnu hudbu a trval na tom, aby sa nakrúcalo v uliciach Brooklynu a nie v štúdiu, vďaka čomu pôsobia zábery ako z priameho prenosu bankovej lúpeže. Najal približne 300 komparzistov do davu, ten sa však každým dňom rozrastal o nových o nových ľudí, ktorí sa najmä vo večerných hodinách chodili pozerať, čo sa to deje. Profesionálni komparzisti inštruovali okoloidúcich a bolo z toho hromadné improvizačné cvičenie.

Attica! Attica!

Pacino, rodený Newyorčan, na radu asistenta réžie improvizoval aj scénu, v ktorej vyburcoval dav skandovať „Attica! Attica!”. Pripomenul najkrvavejšie väzenské protesty v histórii krajiny z roku 1971. Väčšinu zo 43 obetí zastrelili poriadkové jednotky, keď potlačili vzburu väzňov, ktorí sa dožadovali lepších životných podmienok v Attice.

Ku koncu filmu má Sonny Wortzik (meno Johna Wojtowicza vo filme) dva emocionálne vyčerpávajúce telefonáty so svojimi manželkami. Keďže Psie popoludnie sa natáčalo chronologicky, Pacino mal toho rovnako ako jeho postava plné zuby a chcel sa konečne dostať z banky. Aby Lumet vyťažil z jeho únavy čo najviac, oba telefonáty nakrútil na jeden záber a potom scénu zopakoval bez oddychu. Vo filme je druhý záber a Pacinova vyčerpanosť je skutočná. K jeho hereckému výkonu stačí povedať to, čo povedal Robin Williams: „Al Pacino mohol dostať cenu za celoživotné dielo už v roku 1975.”

 

Zdroje: magazín LIFE (books.google.sk), avenuemagazine.com, mentalfloss.com, vulture.com

Zdroj titulnej fotografie: screenshot, YouTube

Pokračujte na ďalší príspevok »



Príbehy slávnych

From Zero to Hero – ako sa z ľudí na dne stali superboháči

  • Cesta k úspechu býva neraz tŕnistá. Presvedčili sa o tom aj mnohé slávne osobnosti, ktorých meno dnes pozná značná časť svetovej populácie.
  • Ako sa Ralph Lauren stal svetovou módnou ikonou? Je kľúčom k úspechu tvrdá práca, dobrý nápad a jasný cieľ, alebo ide len o dielo náhody? V skutočnosti je to kombinácia všetkých týchto faktorov.