Píše Radka Malinčáková

Ako to vyzerá so vzdelávaním v krajine tretieho sveta – v Indonézii?

Možno sa to nezdá, no každé malé dieťa už po narodení začína so vzdelávaním. Učí sa svoje prvé kroky, učí sa ako správne jesť s príborom, učí sa svoje prvé slová – učí sa všetko od základov. Edukácia je základom každej správne fungujúcej spoločnosti. Niekde vzdelávací systém dosahuje veľmi dobré výsledky, no niekde to nefunguje tak, akoby malo. Aj napriek všetkým prekážkam sa zhodneme na tom, že vzdelávanie je základom všetkého a buduje sa na ňom naša budúcnosť.
Vydané 23. marca 2020 / Autor / Obsahuje tieto témy: , , , , ,

Vášnivá cestovateľka, prekladateľka a milovníčka mačiek | Indonézia

Krajina, kde je podľa posledných štatistík až 264 miliónov obyvateľov ponúka vzdelávanie všetkým deťom. Už len pri počutí je to číslo závratné. Až okolo 50 miliónov detí navštevuje indonézske školy. Aby všetko fungovalo tak ako má, učitelia majú čo robiť, pretože školy sa nachádzajú až na vyše 1000 ostrovoch.

Školy fungujú podobne ako u nás a štúdium je povinné. Študenti začínajú prvým ročníkom vo veku šesť alebo sedem rokov a končia deviatym ročníkom. Základná škola pozostáva iba zo šiestich stupňov a potom študenti pokračujú na tzv. juniorskú školu, čo je ekvivalentom nášmu druhému stupňu základnej školy. Toto vzdelanie je na štátnych školách bezplatné.

Potom prichádza stredná škola, ktorá funguje ako u nás. Rozdiel vo vzdelaní je len asi ten, že študenti, resp. rodičia rozhodujú, či svoje dieťa zapíšu do islamskej školy alebo nie. Hoci je Indonézia islamská krajina, nachádzajú sa tam aj iné menšiny, napr. kresťania, ktorí majú taktiež svoje školy.

Súkromné školy majú pochopiteľne vyššiu úroveň, no pri porovnaní s tou slovenskou stále zaostávajú. Väčšina rodičov si súkromné školy nemôže dovoliť, pretože ich platy sú veľmi nízke. Na súkromné školy si potrpia skôr tí, ktorí pracujú pre štátnu správu, podnikatelia, čínska menšina či učitelia vysokých škôl, pretože ich finančná situácia je o čosi lepšia.

Aký je vzťah medzi učiteľom a študentom?

Raz jeden americký politik povedal túto vetu: “Vzdelávanie je spoločným záväzkom medzi oddanými učiteľmi, motivovanými študentmi a nadšenými rodičmi s vysokými očakávaniami.“ Presne tak to v Indonézii funguje. Učiteľ je v skutočnosti oddaný a je stále veľmi veľkou autoritou pre študentov. Ja som mala príležitosť vyskúšať si ako taký vzdelávací systém v tejto krajine funguje.

INZERCIA

Polročné učenie angličtiny na základnej škole druhého stupňa mi ukázalo mnoho pozitív, no, žiaľ, aj veľa negatív. Najväčším rozdielom bol asi vzťah učiteľ – študent, v ktorom bol učiteľ ako boh, no zároveň ten vzťah bol veľmi priateľský, zatiaľ čo u nás ten stupeň rešpektu veľmi klesá. Zároveň rodičia vkladali do učiteľov ich všetku dôveru, no keď si to porovnám so situáciou u nás, tak to tak nie je.

Inzercia

Bolo bežné, že na prestávke si sadol triedny učiteľ so svojimi žiakmi na lavičku a len tak sa rozprávali alebo polievali kvety. Dokonca raz som videla ako učiteľ zametal spolu so študentmi učiteľskú miestnosť. Prekvapila ma aj ich komunikácia cez aplikáciu WhatsApp, kde riešili takmer všetko a bolo bežné, že si písali aj o ôsmej večer. Učiteľa to vôbec neotravovalo a neoddeľoval súkromie od práce.

U nás si veľmi potrpíme na súkromie a snažíme sa prácu skončiť počas pracovnej doby a doma si užívať voľný čas. Tiež aj vzťah medzi učiteľmi bol celkom iný ako u nás. Všetci tam boli ako jedna veľká rodina – sedeli v jednej spoločnej miestnosti, pili spolu kávu, obedovali spolu a veľa sa rozprávali.

Každý doniesol nejaké čerstvé ovocie, vtedy bola mangová sezóna, ktoré si odtrhol doma a už všetci jedli počas prestávky. Svoj deň začínajú ryžou a pijú čierny sladký čaj. Keďže raňajkujú doma, v škole si vypijú iba čaj alebo čiernu kávu.

Bez uniformy ani na krok  

Na každej jednej škole majú uniformy. Dievčatá majú dlhé sukne, košele s dlhým rukávom a saká a chlapci majú nohavice, košele a tiež saká. Dievčatá nosia aj šatky, ktoré sú dopasované k farbe uniformy. Všetky vyzerajú úplne rovnako a mala som veľký problém rozpoznať ich. Farby oblečenia sú väčšinou veľmi pestré a každý deň iné. Celkom som ich za to obdivovala, pretože v takých horúčavách vydržať v uniforme chce poriadnu dávku odvahy. Na uniforme je logo školy a ročník, v ktorom je študent.

Počas telesnej výchovy sa žiaci prezliekajú do ďalšej uniformy, ktorá je určená iba na športové aktivity. Uniformy nenosia iba študenti, ale aj učitelia. Je iná ako tá študentská, pretože učitelia nosia batiku. Každý deň iný vzor a iná farba a k tomu čierne nohavice alebo dlhá sukňa. Nohy musia byť zakryté topánkami.

Ako začína školský deň? 

Vlajková ceremónia

Škola začína v pondelok ako aj u nás, no nie o ôsmej, ale o siedmej ráno. Každé pondelkové ráno majú školy tzv. vlajkovú ceremóniu, počas ktorej sa vešia indonézska vlajka na stožiar. Ide o tradičnú ceremóniu, bez ktorej by sa školský týždeň nemohol začať. Všetci študenti si nastúpia na dvor a začne sa sprievod, počas ktorého má riaditeľ školy príhovor a študenti a učitelia kričia na hlas pravidlá, ktoré budú počas vyučovania dodržiavať. Spieva sa aj hymna, ktorú vedie školský spevácky zbor.

Modlenie

Po zavesení vlajky na stožiar idú všetci študenti do svojich tried a spoločne sa modlia. V triede sa opäť spieva hymna, ktorú vždy vedie jeden študent pred celou triedou. Vyučovanie sa tak začne tesne pred ôsmou hodinou, no je to veľmi individuálne a záleží od dĺžky vlajkovej ceremónie.

Počas jednej vlajkovej ceremónie sa riešil aj školský poriadok a študenti, ktorí ho nerešpektovali boli potrestaní. Chlapci, ktorí mali dlhšie vlasy ako mali mať boli ostrihaní rovno na školskom dvore kancelárskymi nožnicami. Na kaderníkov sa zahrali dve učiteľky. Kontrolovali sa aj ponožky, ktoré museli byť vysoké nad členky a bielej farby. Dievčatá mali dlhé sukne, takže nikto nevidel, či majú dobré ponožky a vlasy sa im nekontrolovali, pretože mali dlhé šatky.

Na škole, kde som učila ja vyučovanie končilo presne o pol druhej poobede a vtedy to vyzeralo ako na bojovom poli. Všetci študenti sa rozbehli zo svojich tried a namierili si to na tzv. angkoty, čo sú malé autobusy, ktoré ich zaviezli domov.

Školy v Indonézii robia, čo môžu, aby študentom poskytli to najlepšie, no pri takom množstve žiakov a pri takom veľkom území to chce ešte veľmi veľa času.

 

 

Pokračujte na ďalší príspevok »