História jazzu
Ako si jazz podmanil svet
Počas predvianočných nákupov môžeme v obchodoch počuť príjemnú jazzovú hudbu, ktorá podčiarkuje sviatočnú atmosféru. Lenže nie je to len o hudbe vo výťahoch a v obchodoch, jazz má pestrú históriu a vyšší zmysel. Čo viedlo k vzniku tohto unikátneho žánru?
New Orleans – rodisko jazzu
Jazz a jeho vznik sa datujú do začiatku 19. storočia. Africkí otroci sa po práci pravidelne schádzali na námestí v New Orleans. Nešlo o náhodné miesto, v roku 1817 mestské nariadenie povoľovalo zhromažďovane zotročených ľudí na námestí Kongo. Nedeľa bola ich voľným dňom a na spoločnom priestore tancovali, spievali a predávali tovar.
Prirodzene im chýbal domov, preto si medzi sebou spievali piesne domovských krajín. Karibská hudba sa miešala s africkými rytmami a cirkevnými melódiami z juhu Spojených štátov. Kľúčovým bol rytmus pochádzajúci z Afriky – habanera.
V uliciach New Orleans dodnes nájdete množstvo jazzových podnikov. zdroj: pixabay.com
New Orleans je významné aj ako prístavné mesto, preto nie je prekvapením, že sa v ňom prejavila kultúrna rozmanitosť. Prisťahovalci z rôznych kútov sveta možno prichádzali za prácou a lepším životom, no rovnako obohacovali západný svet. Vrátane tradičného jazzu, vznikali ďalšie jemu príbuzné štýly. Medzi najhlavnejšie patrí swing, bebop, cool jazz, latin jazz, jazzrock a iné. Dnes sú jazzoví hudobníci po celom svete a stretávajú sa na rôznych festivaloch.
Kľúčová je autentickosť
Z afro-americkej hudby získal jazz rytmus, bol ovplyvnený blues a špecifickou hrou na klavíri (ragtime). Európske pôsobenie znamenalo využitie harmónie a nástrojov klasickej hudby – saxofón, trúbka, klavír atď. Hudobná improvizácia vychádzala z afrických aj európskych hudobných tradícií.
Hudobníci vám aj tak neponúknu presnú definíciu jazzovej hudby. Práve sloboda a možnosť improvizácie dovoľuje umelcom tvoriť melódie, ktoré sú charakteristické len pre nich. To znamená, že môžete počúvať tú istú pieseň, ktorú hrá tucet jazzových umelcov a počuť tucet rôznych zvukov. Štýl každého hudobníka je iný, rovnako ako ich improvizované sóla. Melódie môžu mať rovnaký základ, ale kúsok vlastného vplyvu pretvorí pieseň na niečo nové, svieže.
Od 20. rokov minulého storočia tento žáner naberal na popularite a zanechal výraznú stopu na vývoji populárnej hudby. Staršie generácie zvyknuté na klasické orchestrálne symfónie krútili hlavou nad svižným jazzovým tempom, neočakávanými zvratmi v melódií a nezameniteľnými hlasmi spevákov. Napriek tomu však z predstaviteľov tohto žánru vzišli najväčšie skladateľské a spevácke hviezdy. Miles Davis bol známy tým, že hral na trúbku tichým šepotom. Prenikavý hlas Louisa Armstronga je napodobňovaný imitátormi dodnes. Džezová speváčka Ella Fitzgerald počas svojho života získala 13 cien Grammy. Vokály Billie Holiday dodnes patria medzi nenapodobiteľné a zároveň inšpirujúce. Frank Sinatra je okrem hudobných ocenení držiteľ troch sošiek Oscara.
Životopisný film o Billie Holiday s názvom Lady Sings The Blues priniesol speváčke a herečke Diane Ross Zlatý glóbus za Ženský objav roka.
Kráľ jazzu so smutným osudom
Aj keď sa za prvú oficiálnu nahrávku považuje skladba Livery Stable Blues (1917) od skupiny The Original Dixieland Jass Band, titul „kráľ jazzu“/ „otec jazzu“ nesie Charles „Buddy“ Bolden. Rodák z New Orleans bol známy svojou schopnosťou ponoriť sa do tranzu, počas ktorého okrem hudby nezáležalo na ničom. Prvýkrát priniesol na pódium improvizáciu, keď sa na pódiu so svojou populárnou kapelou ponáral hlbšie a hlbšie do jazzových rytmov. Ľudia už z diaľky počuli živelné zvuky a hneď vedeli, že ich môžu pripisovať práve „kráľovi Boldenovi“.
Louis Armstrong o Buddym povedal, že „bol príliš dobrý pre svoju dobu“. zdroj: pinterest.com
Autor Encyklopédie jazzu, Leonard Feather píše aj o Boldenovi: „Keďže jeho kariéra predchádzala výrobe komerčných nahrávok tohto druhu hudby, nie je z neho nič iné ako legenda.“ Jeho príbeh však ostal zachovaný vďaka členom jeho kapely – Kingovi Oliverovi a Bunkovi Johnsonovi. Práve oni neskôr mentorovali Louisa Armstronga.
Fanúšikovia si Buddyho talent neužili príliš dlho. Počas festivalu v roku 1907 zastal v dave a začal kričať. Hovorilo sa, že išlo o nejaké postihnutie mozgu, iní ľudia dokonca hovorili, že naňho niekto použil kliatbu voodoo. Napokon mu lekári v tom čase diagnostikovali demenciu pracecox, ktorá je dnes známa ako schizofrénia. Tridsaťročného Boldena matka prihlásila do štátneho ústavu pre chorých v Louisiane. V ústave ostal až do svojej smrti, kde naposledy vydýchol ako 54-ročný.
V roku 2020 mu atlantský saxofonista Jeff Compton vzdal poctu v podobe opery o jeho tvorbe a živote. Opera Buddyho Boldena je komorný, 45-minútový kúsok, v ktorom nové skladby predstavujú príbeh Boldena na sklonku jeho hudobnej kariéry a duševné zrútenie, ktoré nasledovalo.
Zdroje: www.americanhistory.si.edu, www.bbc.com, www.jazzinamerica.org, www.neworleans.com
