Aktuálna mapa výskytu koronavírusu, počtu nakazených i vyliečených

Carsharing v praxi

Zdieľanie áut nefunguje podľa predstáv. Sú carsharingové firmy naivné?

Model fungovania služieb zdieľania automobilov nie je nerozumný, ale naráža na niekoľko zásadných problémov vyplývajúcich z praxe.

Pôvodný príspevok od Chrisa Browna prevzal a spracoval Erik Stríž

 

Keď spoločnosť Avis Budget Group v roku 2013 akvizovala Zipcar, vyhliadky amerických služieb zdieľania automobilov vyzerali mimoriadne dobre. Priam vynikajúco. Dnes, po siedmich rokoch, sa na vec pozeráme inak. Počet áut ponúkaných na takýto okamžitý krátky prenájom klesol o 19- až 25-tisíc kusov iba v rámci Spojených štátov, uvádza magazín Auto Rental News.

 

Autá určené na zdieľanie, takzvaný carsharing, stoja na parkovacích miestach, ktoré by mohli využívať rezidenti. Rezidenti sa preto hnevajú a dostávajú sa do sporu s prevádzkovateľom služby. Takto vyzerala situácia s uvádzaním služby do prevádzky v Kalifornii, meste Torrance, ešte v roku 2014. Biele dvojmiestne vozidlá značky smart koncernu Daimler s modrými fóliami a logami car2go údajne trávili na parkoviskách toľko času, že domácim znepríjemňovali život. A to aj s prihliadnutím na fakt, že sa služba s mestom dohodli na spoplatnení parkovacieho miesta na 108 USD ročne za každé vozidlo.

AVIS Maxirent

Priaznivci služby sa, paradoxne, sťažovali na nedostatok vozidiel na prenájom a dlhé čakanie na vozidlo v praxi.

Možno aj pre smerovanie verejnej mienky napokon služba car2go z lokality South Bay odišla a napriek dohode medzi Daimlerom a BMW o spolupráci (platforma SHARE NOW) sa ukončuje činnosť v celej Severnej Amerike už o niekoľko dní – 29. februára 2020. Nejedná sa o jediné stiahnutie služby zdieľania áut z amerického trhu, podobný scenár sa týka aj služieb Maven od General Motors a LimePod.

Pripomíname, že v Európe služba car2go pod záštitou SHARE NOW funguje naďalej, vo Viedni si môžete prenajať smart fortwo už za 26 centov na minútu, Mercedes-Benz Triedy A za 33 centov na minútu alebo MINI za 30 centov na minútu. 

Biznis so zdieľaním automobilov nie je jednoduchý a naráža na problémy vyplývajúce z bežnej praxe.

Problémom sú nielen paradoxy, o ktorých píšeme nižšie, ale aj správanie zákazníkov, ktoré priam šokuje. Ako obrovský problém sa ukázal vandalizmus, zneužívanie automobilov a tiež ich krádeže, ako to zaznamenal Daimler pri zdieľaných vozidlách Mercedes-Benz CLA a GLA. Jednalo sa vraj až o 75 ukradnutých vozidiel! Vozidlá ukradlo „iba“ 16 páchateľov, ktorí napokon boli odhalení a potrestaní, lenže Daimler sa z Chicaga aj tak stiahol s odôvodnením, že vopred nevie rozlíšiť serióznych zákazníkov od zlodejov.

 

Zásadným problémom sú vysoké náklady v kontraste s nízkymi cenami služieb. Aby boli služby zdieľania automobilov úspešné, musia ponúknuť cenovo výhodné alternatívy k vlastníctvu automobilov a tiež k verejnej doprave. Zákazník potrebuje auto za zopár eur či dolárov, zatiaľ čo prevádzkovateľ musel zaplatiť nadobúdaciu cenu auta (respektíve ho spláca), musí investovať do jeho pravidelnej údržby, do servisu v prípade poruchy, platiť poistenia, platiť za parkovacie miesto v čase nevyužívania vozidla, samozrejme sa do celkových nákladov musí zahrnúť odber elektrickej energie v prípade elektromobilov a cena paliva v prípade automobilov so spaľovacím motorom. Výnos z jedného prenájmu tak môže byť žiadny alebo sa preklopiť do červených čísiel.

Príkladom toho, že biznis model zdieľania automobilov nie je zodpovedajúci realite, je BlueIndy logistickej spoločnosti Bollore. Z veľkých plánov sa po iba dvoch rokoch fungovala vykľula strata závratných 22 miliónov amerických dolárov! V dôsledku toho minulý rok služba skončila definitívne.

Riešením môže byť rozšírenie modelu poskytovaných služieb a predovšetkým vstup oveľa väčších hráčov. Kľúčovým pojmom má byť poskytovanie služieb mobility ako takej, teda bez ohľadu na typ dopravného prostriedku. Zámery spoločností Uber a Lyft sa vydali smerom spojenia všetkých služieb mobility do jedinej, kde by si zákazník mohol zabezpečiť odvoz malým elektromobilom, elektrickou kolobežkou, tak i väčšími autami s viac pasažiermi. V takomto prípade by mohli byť jednotlivé typy mobility aj stratové alebo menej ziskové, ak by svojou existenciou nevyhnutne dopĺňali ostatné typy. Problémom sa však môže ukázať spotrebiteľské správanie: prečo by mal zákazník platiť za x dopravných prostriedkov, prestupovať a čakať na voľné vozidlá, keď si môže skrátka kúpiť vlastné auto a sám sa dopraviť tam, kde to potrebuje? Radšej zaplatí viac, než keby mal strácať čas a cestovať menej komfortne. Nehovoriac o tom, že keby využil tradičnú verejnú dopravu, stála by ho táto mobilita nepomerne menej peňazí, iba zlomok.

Prvé vážnejšie diskusie o budúcnosti a potenciáli služieb zdieľanej mobility začali pred siedmimi rokmi. Odvtedy sa udialo veľa, firmy investovali obrovské peniaze do vylepšovania služieb a budovania dôvery verejnosti, lenže zdá sa, že sme sa ďaleko nepohli.

Situácia v Spojených štátoch nie je výrazne odlišná od tej v Európe, pretože tam i tu ľudia stále dôverujú viac vlastníctvu automobilov a verejnej doprave ako službám zdieľaných vozidiel.  Platí, že vlastníctvo automobilu dáva ľuďom slobodu a práve za ňu sú ochotní zaplatiť viac. Táto informácia je nesmierne dôležitá, pretože má potenciál, po správnej interpretácii a prevedení do biznis modelu, priniesť carsharingové služby do zelených čísiel.

Prečo elektrické kolobežky asi dlho nevydržia?