Meno Baťa sa väčšine ľudí spája so známou obuvníckou firmou s dlhou tradíciou a medzinárodným pôsobením. Tomáš Baťa (1876 – 1932) bol však predovšetkým človek so zaujímavými a revolučnými myšlienkami na svet, prácu a celkovo na život. Nechajme sa teda inšpirovať a motivovať jeho nevšedným príbehom.

V súlade s dlhoročnou rodinnou tradíciou Tomáš už ako 12-ročný vedel topánky nielen vyrobiť, ale snažil sa ich aj čo najlepšie predať. Aj napriek spoločnému záujmu o obuvníctvo sa už ako 14-ročný chlapec rozhodol odísť od rodiny zo Zlína do Prostějova, kde sa zamestnal vo firme vyrábajúcej obuvnícke stroje. Odtiaľ ho však prepustili a Tomáš sa musel vrátiť k otcovi. Nespokojnosť ho opäť presvedčila odísť, tentoraz za sestrou do Viedne, kde s jej podporou založil vlastnú dielňu. Talent v spojení s finančnou podporou mohol byť zárukou úspechu, ale mladý Baťa doplatil na neznalosť rakúskeho trhu. V chlapcovi stále pretrvávalo presvedčenie, že spoločnosť sa delí na pánov a “nepánov”, a on chcel patriť k lepšej spoločnosti. Až po rokoch si uvedomil, že toto nie je správna motivácia.

Tomáš Baťa nosil na čele jazvu po nehode a v čase svojho najväčšieho úspechu trpel na bolesti nôh. Aj napriek tomu vybudoval impérium pre ľudí.

Druhú šancu na vlastné podnikanie Tomáš dostal po vyplatení dedičstva po zosnulej matke. Spolu so starším bratom Antonínom v roku 1894 založili obuvnícku živnosť v Zlíne. Venovali sa najmä výrobe valašskej prešívanej obuvi, ktorá mala rovnaký tvar kopyta pre ľavú aj pravú nohu. Už vtedy zaujal Tomáš revolučný postoj k zamestnancom, ktorým ponúkol nevšedné pracovné podmienky: fixnú pracovnú dobu a pravidelnú týždennú mzdu. Ani teraz sa však nestretol s úspechom a firma sa rútila do krachu. Po Antonínovom odchode na vojnu sa vedenia ujal Tomáš, ktorý firme doslova obetoval celý život. Venoval sa všetkým robotníckym prácam, donáške surovín, príprave materiálu, odovzdaniu tovaru aj výplatám a účtovníckej práci. Vďaka tomu dokonale spoznal všetky vstupy a dokázal skonsolidovať financie. Dlhov sa napokon zbavil, no prišla ďalšia rana. Firma, v ktorej mal uložené zmenky, skrachovala. Tomáš sa ani tentoraz nevzdal a rozhodol sa situácii čeliť presmerovaním výroby na plátenné topánky s koženou podrážkou a elegantnou špičkou z pravej kože, ktoré sú dnes známe ako “baťovky”.

Firma začala s ich výrobou prosperovať a Baťa mohol v Nemecku kúpiť šijacie stroje. Neskôr Baťa postavil prvú výrobnú budovu, v ktorej pracovalo až 120 ľudí. Firma sa v roku 1900 premenovala na T&A Baťa a jej hlavnou činnosťou bola výroba plátennej a rúnovej obuvi.

Tomáš Baťa sa s týmto úspechom neuspokojil a rozhodol sa odcestovať na pol roka do Ameriky, kde pracoval ako bežný zamestnanec vo výrobe. Po návrate zaviedol v podniku zmeny, ktoré sa týkali využívania výkonnejších strojov, ale aj napríklad zrážok zo mzdy zamestnancov za zle vykonanú prácu. Takéto niečo bolo dovtedy nevídané a viedlo to k štrajku zamestnancov, ktorý vyústil až do prepúšťania nespokojných pracovníkov a prijímania nových. Tí však prichádzali z okolitých miest, a tak bolo nutné riešiť aj otázku ich ubytovania. Vtedy sa začala éra výstavby tzv. Baťových domčekov, ktoré sú dnes pre mesto Zlín typické. A keďže firma už prosperovala, mohla sa vrátiť aj k výrobe koženej obuvi.

Inzercia

Dobová reklama na topánky značky Baťa

Počas vojny sa mnohým podnikom darilo a Baťa po vynaloženom úsilí získal zákazku na výrobu 50 tisíc párov vojenských bagandží. Na to potreboval nových pracovníkov, ktorí takto nemuseli narukovať. Do konca vojny sa im podarilo vyrábať neuveriteľných 6 tisíc párov topánok denne, pričom si firma vytvárala vlastné zdroje a otvárala ďalšie predajne po celej republike.

Po vojne však prišlo obdobie krízy. Ľudia nemali peniaze na kožené topánky a armáda ich viac nepotrebovala. Baťa sa snažil opäť vynájsť – tentoraz založil zamestnancom osobné účty z ich vlastných miezd a vkladov, ktoré sa úročili 10% úrokovou sadzbou a používali sa ako investície do prevádzkového kapitálu. Aj napriek tomuto opatreniu sa podnik nevyhol celonárodnému robotníckemu štrajku. Aby sa firma zbavila továrenských zásob, v ktorých mala uložený kapitál, Baťa sa rozhodol znížiť cenu topánok na polovicu. Mzdy klesli o 40%, ale zamestnanci mali iné výhody, napríklad o polovicu lacnejšie potraviny v podnikovom obchode. Tento krok sa čoskoro ukázal ako správny, pretože topánky išli na odbyt a značka Baťa rástla aj so svojimi 112 pobočkami.

Tomáš Baťa nebol nikdy iba manažér a podnikateľ, ale vždy sa zaujímal aj o osobné životy druhých. Deväť rokov bol dokonca starostom mesta Zlín, v podniku zriadil Baťovu školu práce, v ktorej si mohli najlepší zamestnanci zvyšovať kvalifikáciu a odbornosť a učiť sa cudzie jazyky. Tie boli veľmi potrebné, keďže v roku 1919 firma expandovala do zahraničia. Vtedy mala 5 tisíc zamestnancov, ktorí denne vyrobili 100 tisíc párov topánok. To si vyžadovalo progresívny manažment. Baťa vytvoril samosprávne dielne, ktoré si zodpovedali za svoj vlastný účet ziskov a strát. Dielňu viedol majster a členovia dielne sami zodpovedali za kvalitu a kontrolu tovaru. Vďaka tomuto systému sa firma mohla pýšiť perfektnou kvalitou obuvi.

Motivácia pracovníkov bola pre Baťu na prvom mieste. Cítil sa zodpovedný za to, aby naplnil finančné očakávania zamestnancov, a ako sám vyhlasoval, nepovažoval ich za robotníkov, ale za svojich spolupracovníkov. Tento prístup si priniesol z Ameriky, kde videl vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom v štýle “ja obchodník – ty obchodník”. Zaviedol 4 druhy miezd: pevnú, individuálnu, kolektívnu úkolovú a mzdu účasti na zisku. Baťa je tiež priekopníkom stanovovania ceny produktov tak, aby sa vždy končila číslom 9, čo podvedome pôsobilo ako nižšia cena pre kupujúceho. Veľkým krokom bolo takisto zavedenie pásovej výroby, ktorá zvýšila produktivitu až o 75%. Obrat firmy v rokoch 1926 – 1928 bol na tú dobu neuveriteľných 1,9 miliardy korún. Továreň tvorilo 30 budov, firma pôsobila aj v ďalších hospodárskych odvetviach a mala dcérske spoločnosti po celom svete. Okrem toho Baťa založil vlastné filmové štúdio na výrobu reklám pre svoje produkty.

Súkromný život Tomáša Baťu tvorilo jeho manželstvo s Máriou Menčíkovou, s ktorou mal jedného syna. Roky driny na začiatku podnikania sa podpísali na jeho zdraví: trpel kŕčovými žilami, ktoré si spôsobil nosením materiálu 10km zo stanice do továrne. Osudnou sa mu stala letecká havária cestou na otvorenie pobočky vo Švajčiarsku. Bola hustá hmla, no Baťa trval na odlete. Zomrel ako 56-ročný neďaleko továrne na Bahňáku.

„Konajme len takú prácu, ktorá slúži verejnosti. Obchod je služba ľudu. Čím dôkladnejšie obchodník pochopí túto pravdu, tým viac bude rozširovať okruh ľudí, ktorí budú stáť o obchodné spojenia.“
– Tomáš Baťa

Tomáš Baťa