V osudný deň roku 79 nášho letopočtu sa nad starovekým mestom Pompeje, kde život prebiehal v zaužívanom rytme, objavil nezvyčajný tieň. Sopka Vezuv, ktorú väčšina považovala za neškodnú, sa zrazu prebudila k životu a rozpútala smrteľnú skazu.

Za zvukovú ohlušujúceho revu sopky začal na nič netušiacich obyvateľov padať sopečný popol a kamene, pričom vzduch zaplnil štipľavý dym a láva sa valila dole svahmi. Onedlho bolo celé mesto pochované pod niekoľkometrovou vrstvou vulkanického materiálu.

Staroveké mesto Pompeje zostalo zakonzervované v čase. To umožnilo vedcom a archeológom skúmať jeho posledné momenty aj o stovky rokov neskôr. Zaoberali sa napríklad identitami, rodinnými vzťahmi a spoločenským statusom obetí.

Nová štúdia zverejnená vo vedeckom časopise Current Biology však naznačuje, že predchádzajúce predpoklady o obetiach boli nesprávne. Výskumníci z troch univerzít použili starovekú DNA, aby spochybnili dlho zaužívané interpretácie ľudí z Pompejí.

Čerpali z dávneho výskumu

Nové poznatky by neboli možné bez práce archeológa Giuseppeho Fiorelliho, ktorý v polovici 19. storočia zdokonalil sadrovú techniku. Vyplnil pri nej diery v tvare človeka, ktoré zostali po rozklade tiel. Týmto spôsobom vytvoril odliatky tiel.

Tie zohrali dôležitú úlohu pre vedcov z University of Florence, Harvard University a Inštitútu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku. Analyzovali až 14 odliatkov a z piatich z nich získali DNA kostrových pozostatkov, o čom informuje portál Live Science.

V starobylom meste Pompeje zomrelo asi 2000 ľudí. Zdroj: Archaeological Park of Pompeii

Touto analýzou dokázali určiť genetické vzťahy, pohlavie i pôvod jedincov. Podľa ich výsledkov obete mali „rôznorodý genetický pôvod“, ktorý pochádzal predovšetkým z nedávnych prisťahovalcov z východného Stredomoria.

Poukazuje to kozmopolitný charakter a multietnickú realitu Rímskej ríše. „Naše zistenia majú významný vplyv na interpretáciu archeologických údajov a pochopenie starovekých spoločností,“ hovorí Alissa Mittnik z Inštitútu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu.

Náramky nenosili len ženy

Medzi obete osudného dňa patrí aj osoba so zlatým náramkom, ktorá drží malé dieťa. Kedysi vedci predpovedali, že zrejme pôjde o matku s dieťaťom. Domnievali sa to kvôli tomu, že na týchto ľudí nahliadali optikou dnešných ľudí, ktorý žijú v istej kultúre.

Spoluautor štúdie David Reich z Harvard University však vysvetľuje, že skutočnosť je iná. Po analýze genetického materiálu zistili, že ide o dospelého muža, nie ženu. Zároveň medzi nim a dieťaťom nenašli žiadne genetické prepojenie, čiže išlo o cudzích ľudí.

Dom, v ktorom objavili dospelú osobu s dieťaťom, sa nazýva Dom zlatého náramku. Zdroj: https://unsplash.com/@andyjh07

Našli aj dve skamenené telá, ktoré považovali za ženské. Mysleli si, že môže ísť o dve sestry alebo matku s dcérou. Aj v tomto prípade šlo o minimálne jedného muža. Tieto objavy podľa Davida Reicha spochybňujú tradičné rodové a rodinné predpoklady.

„Kombinácia genetických údajov a ďalších bioarcheologických metód nám poskytuje možnosť lepšie pochopiť život a zvyky obetí erupcie Vezuvu,“ ozrejmuje spoluautor štúdie David Caramelli, profesor na Katedre antropológie University of Florence.

Chcú zmeniť zmýšlanie vedcov

Objavy výskumníkov odhalili nielen nové skutočnosti ohľadom obetí Vezuvu, ale zároveň poukazujú na nové postupy. „Je dôležité integrovať genetické údaje s archeologickými a historickými informáciami, aby sa predišlo nesprávnym interpretáciám založeným na moderných predpokladoch,“ hovorí jedna z autoriek Alissa Mittnik.

Keďže spochybnili predchádzajúce predstavy, domnievajú sa, že mohli dôjsť k viacerým pochybeniam. Používanie odliatkov tiel na účely rozprávania príbehov mohlo viesť k tomu, že reštaurátori v minulosti upravili ich polohu a umiestnenie.

O dávnej histórii tohto regiónu sa v budúcnosti môžeme dozvedieť aj z iných predmetov. Láva zaliala nielen utekajúcich ľudí, ale aj pivnicu vily, ktorú obýval svokor Júliusa Cézara. Nachádzalo sa tam množstvo starobylých textov, pričom množstvo okamžite zhorelo.

Lenže nemalá časť sa zachovala v iste podobe, keďže k ním nemal prístup vzduch, o čom sme vás informovali v predchádzajúcom článku. Pomocou moderných technológií, akou je aj umelá inteligencia, sa teraz snažia rozlúštiť text na spopolnených zvitkoch.