Táto stránka používa bezpečnostný certifikát SSL, zabezpečené pripojenie HTTPS, technológiu cookies, monitoruje návštevnosť a cieli reklamu. Cookies a sledovanie môžete vypnúť.

Svet

Čítanie na 9 min.

Prečo je Tokio najväčšie mesto na svete? Stojí za ním fascinujúci príbeh

Tokio má 80-krát menšiu rozlohu ako Slovensko, ale takmer sedemkrát viac obyvateľov. Odkiaľ sa vlastne vzalo tých 38 miliónov ľudí?

Informácie o tomto príspevku

Vydané 4. mája 2021
Zverejnil

Obsahuje tieto témy: , , , , , , ,

Ako hodnotíte tento príspevok?

Priemerné hodnotenie 5 / 5. 1

Veľké Tokio. Býva tu vyše 38 miliónov ľudí a je to najľudnatejšia oblasť na Zemi s najväčšou ekonomikou i železničnou sieťou zo všetkých miest.

Ale prečo je najľudnatejšie mesto na Zemi práve tu, na hornatom ostrove v Ohnivom kruhu? Ohnivý kruh (angl. The Pacific Ring of Fire) je zóna , kde vzniká až 90 % všetkých zemetrasení a sopečných erupcií, ktorá obkolesuje základňu Tichého oceánu.

Súčasné Tokio je výsledkom geografie, politiky a histórie, tak poďme na to.

Tokio je hlavné mesto Japonska, ostrovného štátu v Tichom oceáne. Nachádza sa v nížine Kantó, najväčšom rovinatom území v Japonsku. Je to strategicky výborné miesto pre mesto, najmä pre prítomnosť prístavu.

INZERCIA

Tokio malo tak dobrú polohu, že šógun Tokugawa Iejasu, vládca Japonska, sem presťahoval politické aj správne centrum, zatiaľ čo cisár stále žil v Kjóte. A Tokiu sa vtedy hovorilo Edo, vysvetlíme si to. Presun hlavného mesta vyvolal rýchly nárast populácie, čo sa čakalo, lebo národné vlády nasleduje veľa pracovníkov. Ale opatrenia dynastie Tokugawa vyhnala počty do extrému.

 

Najskôr si musíme vysvetliť hierarchiu japonskej spoločnosti 17. storočia. Japonsko bolo feudálnou spoločnosťou na čele s cisárom, ale v tomto období bol iba „bábkou“. Skutočnou moc mal šógun a po ňom daimjóovia, krajskí vládcovia. Pod nimi boli samuraji, výhradne bojovníci. A základňu tvorili roľníci, robotníci a obchodníci. Tokugawský šógunát bol dlhým obdobím relatívneho mieru a úloha samurajov sa zmenila z bojovníkov na správcov a úradníkov. Presunuli sa do miest, aby boli bližšie štátnym aj krajským vládam.

To viedlo k celojaponskej urbanizácii a v 17. storočí už bolo Japonsko (mimo Európy) najurbanizovanejšou spoločnosťou. 16% zo 30 miliónov obyvateľov žilo v mestách. Šógun tiež špeciálnou politikou zabezpečil, aby Edo rástlo rýchlejšie ako iné mestá. Vyžadoval od daimjo, aby žili striedavo rok v Edu a rok vo svojom meste. Ich rodiny však museli celý čas bývať v Edu. Týmto krokom šógun upevnil svoju moc, pretože polovica krajských vlád neustále sídlila v Edu.

Inzercia
Arg 365 – prémiové víno na každý deň | arg365.eu

Edo bolo národnou metropolou a a žilo tu plno byrokratov. Populácia samurajských úradníkov stále kolísala medzi 350 až 400-tisícmi. Tento obrovský počet úradníkov prilákal do Eda tiež 500 000 robotníkov, obchodníkov, sluhov a remeselníkov. Okolo roku 1700 bolo Edo zrejme najväčším mestom na svete s asi miliónom obyvateľov.

Ako vyzeralo miliónové mesto v 18. storočia? Odrážala sa v ňom ako striktná spoločenská hierarchia, tak tiež schopnosť obrany. Hlavné mestá sa stavali okolo hradu daimjóa, alebo ako v Edu, šogúna. Hrad obklopoval územie samurajov a prostý ľud tvoril vonkajší kruh. Samurajskí bojovníci tak boli medzi prostým ľudom a vyššou hierarchiou. Na rozdiel od európskych miest japonské neboli opevnené. Pozemky nižších tried sa tu brali skôr za formu ochrany pred votrelcami, nie niečo, čo potrebuje ochranu.

Často pomocou priekop a riek budovali ešte väčšie izolácie. Ulice boli úzke a hrboľaté s križovatkami troch ciest, obyčajne s pravidelným geometrickým pôdorysom. Ulice v štvrti prostého ľudu boli často rozvrhnuté do mriežky. Šírka ciest sa často pohybovala medzi 5,4 až 20 metrami.

Edo vynikalo v majstrovským využitím pôdy s dvojpodlažnými obchodmi u hlavných tried s hustým osídlením za nimi. Jedna z najšialenejších vecí na Edu bola hustota zaľudnenia, až 58 000 obyvateľov na 1 km². A ešte šialenejšie je, že sa všetci tiesnili v jednopodlažných domoch. Edo naďalej rástlo aj v novom období Meidži. Toto obdobie začalo po páde šógunátu Tokagawů, kedy bolo obnovené cisárstvo.

Cisárske vojská Edo dobyla roku 1868. Cisár presunul hlavné mesto z Kjóta do Eda a usadil sa na hrade Edo, ktorému sa teraz hovorí Cisársky palác. Cisár tiež premenoval Edo na Tokio čiže Východné hlavné mesto. Obdobie Meidži prinieslo celý rad zmien, jednalo sa o koniec feudálneho rozdelenia na daimjó, samurajov a prostý ľud. Japonsko skončilo s politikou izolácie a začalo obchodovať s okolím a navštevovať cudzinu. Tieto interakcie viedli k masívnej industrializácii a modernizácii a za jednu generáciu bolo Japonsko politickou a vojenskou mocnosťou Pacifiku.

Obdobie Meidži premenilo aj Tokio. Cisár po prevzatí moci ukončil vládu krajských daimjó a ich hlavné sídla pripadli vláde. To v Tokiu uvoľnilo veľa miesta, pretože daimjóovia tam vlastnili pozemky. Niektoré nehnuteľnosti sa v rámci japonskej industrializácie predali podnikom – napríklad spoločnosť Mitsubishi tu kúpila jednu nehnuteľnosť, ktorú vlastní dodnes. Iné pozemky sa zmenili na parky, vojenské základne alebo vládne budovy.

Koniec 19. storočia sa na celom svete nesie v znamení železnice. Japonsku utiekol štart, ale snažilo sa to dohnať. V predchádzajúcom období sa od osobnej dopravy odrádzalo, cesty neboli udržiavané. Japonsko svoje železnice postavilo vďaka značnému kapitálu a nadobudnutým znalostiam. Prvá trať vybudovaná roku 1872 spojila Tokio s Jokohamou. Väčšinu prvých tratí stavali súkromné ​​spoločnosti, ale vláda nakoniec trate znárodnila okrem lokálnych do mesta.

To pripravilo pôdu pre súčasnú železničnú sieť, neuveriteľne hustú, ale vlastnenú rôznymi súkromnými spoločnosťami. Na začiatku obdobia Taišo v Tokiu žilo už vyše 7 miliónov ľudí a rýchlo sa rozrastalo. Problémy vyplývajúce z priemyselnej revolúcie dosahovali kritickú úroveň. Tokio bolo preľudnené, bez prístupu k pitnej vode a kanalizácii a plné domov z dreva, ktoré často horelo. Netýkalo sa to len Tokia, všetky priemyselné mestá sveta mali rovnaké problémy, ale Japonsko sa líšilo extrémne centralizovanou vládou.

Miestne úrady, na rozdiel od Európy a USA, nemali dostatok moci k riešeniu problémov. Navyše projektovanie na západe bolo spoluprácou projektantov, architektov, sociálnych reformátorov, inžinierov a vládnych úradníkov. Pri plánovaní mesta mali na zreteli predovšetkým verejné blaho a kvalitu života. V Japonsku všetko riadila vláda, ktorú zaujímala skôr infraštruktúra ako preľudnenie a sociálne reformy.

Nanešťastie pre chudobnejších  obyvateľov boli tieto reformy nevyhnutne dôležité, rodiny často žili v bytoch s rozlohou 9 m² a vonkajšie latríny zdieľalo 15 až 20 rodín. Prvý zákon o územnom plánovaní v Japonsku, schválený roku 1919, symbolizoval z diaľky všadeprítomný betón. K vydaniu tohto zákona bolo treba veľa úsilia, vláda totiž nechcela regulovať súkromný majetok alebo plánovať nad rámec infraštruktúry.

Zaujímavý fakt: Slovensko má rozlohu 49 035 km², Tokio 622 km²

Japonsku chýbala silná občianska spoločnosť sa spolky a organizáciami žiadajúcimi reformu územného plánovania. Neboli skoro žiadne krajské vlády a Tokio riadila priamo národná vláda. Zákon o územnom plánovaní roku 1919 zaviedol územné a stavebné zákony a riadenie rastu. Zákon o územnom plánovaní sa osvedčil po Veľkom zemetrasení v Kantó roku 1923. Zemetrasenie s magnitúdou 7,9 Tokio spustošilo.

V mestách bývajú otrasy nebezpečné, ale smrtiace sú až následné požiare. V Japonsku zomrelo asi 140 000 ľudí, vrátane mnohých obetí následných požiarov. Mesto prestavbu využilo k modernizácii ciest, železníc a verejných služieb. Pribudli parky a na zníženie rizika požiarov sa stavalo podľa nového zákona. Obdobie po prestavbe medzi rokmi 1930 a 1945 zastihlo Japonsko vo vojenskom režime. A tokijským územným plánom sa nevenovala pozornosť.

Ale v Tokiu vtedy došlo k významným udalostiam. Po prvé, v roku 1943 sa v Tokiu zmenila správna štruktúra. Mesto a jeho prefektúra sa zlúčili do rozsiahlejšie metropoly Tokio, ktorá mesto spravuje dodnes. Roku 1945 prišiel ďalší významný míľnik, armáda USA zbombardovala väčšinu Tokia. Považuje sa to za najničivejšie bombardovanie v dejinách. Zomrelo približne 100 000 civilistov a ďalší milión prišiel o domov. 41 km² Tokia bolo zrovnaných so zemou, čo sa rovná polovici Manhattanu.

Prestavba škôd po vojne trvala roky. Ale snaha o prestavbu bola úplne iná, než po predchádzajúcom zemetrasení. Vtedy sa ekonomike darilo a prúdila sem pomoc z celej krajiny. Lenže prestavbu nepotrebovalo zďaleka len Tokio. Toto bola veľká výzva nielen pre Tokio – aj s rozsiahlymi plochami zelene siahajúcimi až k centru.

Väčšina mesta sa prestavala štýlom ad hoc podľa zachovaných ciest a hraníc pozemkov. To málo, čo Japonsko malo v rokoch po vojne, išlo na obnovu ekonomiky. To sa vyplatilo, ekonomika Japonska aj Tokia rástla od 50. do 80. rokov závratnou rýchlosťou. V Tokiu sa začalo usadzovať čoraz viac obrovských korporácií, ktoré sa vďaka zameraniu Japonska na export stali celosvetovými značkami. Týka sa to značiek Honda, Hitachi, Sony, Mitsubishi, Canon, Toshiba a Subaru.

Na to sa naviazal dlhý trend migrácie z vidieka do miest, Tokio sa neustále rozrastalo. Vyše 70% japonskej populácie žilo v mestách a najväčším z nich bolo Tokio. A jeden plán sa nakoniec uskutočnil, boli ním prípravy na Olympijské hry v Tokiu 1964. Bol to veľký návrat Japonska na svetovú scénu a mesto dostalo príležitosť využilo na zlepšenie infraštruktúry. Postavili 138 km diaľníc a tiež ohromne rozšírili systém metra.

Ekonomický rozkvet vyriešil časť skorších problémov, ale vytvoril nové. Čo vznikne, keď na jedno miesto dáte bez pravidiel továrne, autá a ľudí? Znečistenie. Ešte zhoršené zlým územným plánovaním. Územné členenie našťastie zaviedol zákon z roku 1919, ale neriešilo rozdelenie domov od tovární, obmedzenie zástavby ani dopravu a smog.

V 60. rokoch prestalo rast centrum Tokia a rástlo predovšetkým do okolitej oblasti. Tokio nemalo normy územného členenia ako mestá v USA a noví developeri často budovali nevyhovujúce verejnej služby. Bola tu aj zvláštnosť: husté a súkromné ​​prímestské trate komplikovali rozrastanie.

To spôsobilo prudký neregulovaný rast ďalej za perifériu. Odpoveďou na nové výzvy bol roku 1968 prijatý zákon o územnom plánovaní. Rozšíril počet prípustných zón v mestách zo štyroch na osem. Samosprávy síce neprinútili developerov stavať infraštruktúru či na ňu prispievať, ale zákon tiež umožnil verejnosti účasť pri plánovaní v rámci snáh o demokratický obraz Japonska po okupácii USA.

A to najdôležitejšie, plány mohlo pripraviť vedenie mesta, nielen ústredná vláda. Japonský ekonomický rast ďalej pokračoval v 70. a 80. rokoch a populácia Tokia sa medzi 1955 a 1985 viac ako zdvojnásobila. Ale jej rast spomalil v 90. rokoch potom, čo praskla ekonomická bublina. Počet obyvateľov v 90. rokoch vzrástol o necelé 2 milióny, medzi rokmi 2000 a 2010 o 2 milióny.

Od 90. rokov je Tokio vyspelou modernou metropolou a jedným z kultúrne i ekonomicky najvýznamnejších miest na svete. Rast v porovnaní s rokmi po vojne spomalil, ale najväčšia metropolitná oblasť na svete aj počet jej obyvateľov stále rastie. Dosiahla toho vďaka presunu kapitálu, rýchlej industrializácii, centralizovanému plánovania a ekonomickému boomu.

 

Prečítajte si aj:

Ako hodnotíte tento príspevok?

Priemerné hodnotenie 5 / 5. 1

Informácie o tomto príspevku

Vydané 4. mája 2021
Zverejnil

Obsahuje tieto témy: , , , , , , ,

Prejsť na stránku inzerenta: AVISMaxirent.sk

Zavrieť reklamu