Čo by sme neurobili pre peniaze? Pýta sa Robert Bresson vo svojom bezútešnom poslednom filme
„Oh, peniaze, viditeľný Boh, čo by sme pre vás nespravili?” Francúzsky režisér Robert Bresson vo svojom poslednom filme L’Argent (Peniaze) z roku 1983 adaptoval prvú časť dvojdielnej novely Falošný kupón ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstoja. Kým Tolstoj v druhej časti ponúkol hlavnej postave vykúpenie, Bresson končí pesimistickým a bezútešným pohľadom na svet.
L’Argent – Peniaze (1983)
Robert Bresson nebol nepochopený a neprestajne frustrovaný umelec ako Orson Welles, nebol v exile, nebol prenasledovaný či opakovane väznený ako Sergei Parajanov a nezomrel tragicky v mladosti ako Jean Vigo. Väčšinou sa mu darilo robiť filmy, aké chcel, dožil sa takmer sto rokov a podľa štandardných kultúrnych konsenzov sa zaradil medzi popredných umelcov dvadsiateho storočia. „Bressona stále považujem za najlepšieho filmára všetkých čias. Bezhranične obdivujem každý jeho záber, každý moment v jeho snímkach,” vyhlásil raz francúzsky filmár Olivier Assayas.
Bressonove filmy vyžadujú od publika vysoký stupeň pozornosti, diváci si z nich zvyknú veľmi precízne pamätať veľmi konkrétne detaily, napríklad zvuk zurčiaceho potoka či zatváranie dverí. Ich tempo a zameranie sú hypnotizujúce. „Nepokúšam sa o výraz gestom, slovom alebo mimikou, ale o výraz rytmom a kombináciou obrazov, ich umiestnením, prepojením a počtom,” povedal Bresson o svojom zámere: “Filmy budujem na bielej farbe, tichosti a nehybnosti.”
L’Argent (1983)
Forma a obsah
Jeho snímky však znamenajú oveľa viac než len experimentovanie s formou. Tváre, ktoré ukazuje, sú plné utrápeného prahnutia a oduševnenej túžby, ruky sa neustále hýbu. Ako raz povedal ďalší filmár Philippe Garrel, vyjadruje to „manuálnu prácu podvedomia”. Bresson bol hlboko zakorenený formalista, no pravidlá, ktoré si sám zaviedol, a striktný prístup k nakrúcaniu každej scény zvýraznili podstatu a emocionálnu hĺbku jeho príbehov, nie naopak.
Väčšina Bressonových filmoch rozpráva rovnaký základný príbeh: cestu jednotlivca od uväznenia k slobode. Táto zdanlivo jednoduchá os má viacero úrovní. Najlepší odborníci na Bressona, napríklad francúzsky kritik André Bazin, už desiatky rokov poukazujú na náboženské, spirituálne a existenciálne aspekty jeho alegórie: ľudia sa rodia v hriechu a s problémami a pokušeniami na každom kroku idú za rozhrešením alebo transcendentnosťou. V posledných troch filmoch – Lancelot od jazera (1974), Pravdepodobne diabol (1977) a Peniaze (1983) – prevláda iná, temnejšia predstava: ponurá vízia spoločnosti ako pekelného väzenia bez viditeľnej cesty na útek, nebodaj nádeje na vykúpenie.
Snímka Peniaze má spoločne s dvoma z predchádzajúcich Bressonových filmov Odsúdený na smrť utiekol (1956) a Vreckár (1959) náznaky žánra akčný triler. Útek z väzenia, lúpež… v L’Argent je séria kriminálnych činov, najmä hyperminimalistické, eliptické zobrazenie nevydarenej bankovej lúpeže. Tón tejto snímky a usporiadanie jej obsahu a formy sú však jedinečné aj v rámci Bressonovej tvorby.
L’Argent má netradičnú štruktúru, rozdelenú na dve nerovnomerné časti. Prvá hodina sleduje až štyri simultánne dejové línie, hoci je to menej než vtesnal Tolstoj na necelých päťdesiat strán. Tieto dejové línie sa križujú a zakaždým to vedie k ďalším dôsledkom a komplikáciám. Všetko odštartuje nápad dvoch mladíkov použiť falošné peniaze. Viac času je venovaného Lucienovi, zamestnancovi vo fotopredajni, ktorý klame polícii a pred súdom, aby zakryl fakt, že jeho zamestnávateľ posunul falošné bankovky Yvonovi.
Ťažoba sveta
Lucien a Yvon sa nakrátko stretnú vo väzení a práve Yvonov príbeh je kostrou celého filmu. Postupne stratí prácu, slobodu, manželku a dieťa, ktoré zomrie počas jeho pobytu za mrežami. V záverečných 24 minútach sa Bresson zameriava iba na Yvona a jeho stretnutie so „ženou s šedivými vlasmi” a ďalšími obyvateľmi jej domu. Tieto dve postavy majú najzvrátenejšie puto v celej Bressonovej filmografii: ona sa oddala nekonečnému odpúšťaniu bez ohľadu na to, akých hrozných činov sa dopustil, a týmto sľubom mu dáva možnosť, aby zavraždil aj ju, čím by rýchlo ukončil jej každodennú lopotu a mizériu.
Yvon a „žena so šedivými vlasmi“
Všetko sa skončí zle a krvavo, nie však skôr, ako prežijeme hlboké momenty pôvabu v jednoduchosti, keď Yvon pomáha svojej novej spoločníčke vyvešať prádlo a keď oberá orechy zo stromu. Toto je, samozrejme, zobrazené pohybom rúk. Nádherným, zeleným, jednoduchým obrazom muža a ženy oberajúcich lieskovce zo stromu nevysiela Bresson žiadny odkaz. Chce upriamiť našu pozornosť na nekonečné paradoxy, sily v spoločnosti a ľudské impulzy, prostredníctvom ktorých naňho aj na nás dolieha ťažoba sveta.
Zdroje: criterion.com, deepfocusreview.com, csfd.cz
Zdroj titulnej fotografie a fotografií v texte: screenshoty, YouTube
