Pravekí lovci

Krokodíly sú jednými zo živočíšnych druhov, ktoré svoj vzhľad v zásade nezmenili. Pomalé evolučné tempo je u nich výhodou, keďže stavba ich tela bola od začiatku prispôsobená na prežitie. Koža na chrbte je zložená z tvrdých štruktúr (osteodermy), ktoré ju robia prakticky nepriestrelnou.

Dalo by sa povedať, že vzhľad krokodílov je nadčasový. Milióny rokov si zachovávajú svoj zjav, ktorý im zaručene pomohol prežiť svojich vzdialených príbuzných, dinosaury. zdroj: unsplash.com

Pred 82 až 73 miliónmi rokov bol jednoznačne postrachom obrí krokodíl so zubami veľkými ako banány. Deinosuchus, doslova „hrozivý krokodíl“ meral osem až dvanásť metrov a vážil aj päť ton. Živil sa prevažne mäkkýšmi a korytnačkami, plašil dinosaury, ktoré sa priblížili k brehu. Tieto hrôzostrašné prehistorické zvieratá žili na území dnešnej juhovýchodnej časti Severnej Ameriky a Mexika.

Film Hady v lietadle možno svojho času v divákoch vyvolal doživotnú traumu ísť na toaletu, ak by však tušili ako vyzerala Titanoboa, bol by to pre nich slabý odvar. Po vyhynutí dinosaurov sa 15-metrový had stal najväčším suchozemským predátorom. Keď sa korisť (korytnačky, menšie krokodíly) dostala dostatočne blízko, jej osud bol spečatený. Jeden a pol tonový had bez váhania zasiahol a svoju potravu rozdrvil v smrtiacom zovretí.

Prešiel však dlhý čas, kým ľudia zistili o obrovskom hadovi, ktorý žil asi pred 60 miliónmi rokov. V roku 2002 sa v kolumbijskej uhoľnej bani našiel mohutný stavec. Po analýze zistili, že Titanoboa kraľovala tropickým pralesom v Južnej Amerike.

„Pekelné prasatá“ a bylinožravý medveď

Stopy po vyhynutom zvierati – entelodontovi sú staré 19 až 38 miliónov rokov. Čeľaď podobná prasaťu svojím unikátnym zjavom zastrašovala nepriateľov a preto si zaslúžila pomenovanie „pekelné prasatá“. Mali zuby veľké ako ľudské zápästie, hrubé kosti v tvári používali na  súboje medzi sebou alebo s inými zvieratami. Rozmerná čeľusť tiež slúžila na rozrytie pôdy a vyhrabanie korienkov, ktorými sa živili. Boli však všežravé a miesto striehnutia na korisť odstrašili zvieratá, ktoré sa im „postarali“ o večeru.

Najväčší z rodu pravekých prasiat – Daeodon – mohol vážiť až 900 kilogramov. zdroj: pinterest.com

Entelodont sa podľa bádania rozšíril z Mongolska do Európy a Severnej Ameriky. Archeológovia našli fosílie na miestach ako Nebraska, Wyoming a Južná Dakota. Postupná zmena klímy znamenala pre prehistorické zvieratá ich zánik. Zelené lesy sa premenili na trávnaté polia a pri ceste za potravou na nich čakali rýchlejšie mäsožravce.

Inzercia

Homo sapiens museli počas Doby ľadovej čeliť medveďovi jaskynnému (Ursus spealeus). Vedci sa nevedia zhodnúť či žili v symbióze alebo nie, našli však zopár indícií. Vo švajčiarskej jaskyni Drachenloch sa našlo niekoľko medvedích lebiek. Sedem z nich bolo usporiadaných tak, aby čelilo prednej časti jaskyne, ďalších šesť ostalo vložených do jaskynných výklenkov. Praľudia ich zrejme uctievali a dôkladne pozorovali – svedčia o tom aj maľby nájdené v Chauvetovej jaskyni (Francúzsko), ktorých vek sa odhaduje na 32 000 rokov.

Keďže jaskyne začali obývať naši predkovia, postupne vytlačili jaskynného medveďa zo svojho prirodzeného prostredia. Potravu si tak zver hľadala v lese a vedci usúdili, že nenapádali ľudí, ale pochutnávali si na rastlinách. Vzhľadovo však rozhodne nevyzerali neškodne. Kým ich príbuzný, medveď grizly, dosahuje v stoji výšku takmer 2,5 metra, jaskynný medveď mal viac než tri metre.

Predchodcovia dnešných nosorožcov

Chauvetovu jaskyňu spomenieme ešte raz kvôli tomu, že praveké kresby odhalili ďalší druh, ktorý už neexistuje – srstnaté nosorožce. Kvôli extrémne chladnému počasiu im narástla srsť hrubá niekoľko centimetrov, ktorú na jar zhodili a vystačili si s kratšou. So súčasnými nosorožcami mali zhodnú výšku a váhu (cca 1,80m, 3 tony). Okrem teplej pokrývky tela sa odlišovali dlhším telom, hlavou a kratšími nohami. Za ramenom sa im vyvinul hrb, ktorý slúžil na podopieranie rohov.

Je až neuveriteľné, v akom dobrom stave bol srstnatý nosorožec objavený. zdroj: pinterest.com

Tvor mal veľmi zlý zrak, preto sa riadil hlavne čuchom a sluchom. Zareagoval na akékoľvek nebezpečenstvo a keď sa cítil v ohrození, neváhal zaútočiť. K vyhynutiu prispelo otepľovanie, ktoré ich v posledných rokoch paradoxne odhaľuje. V roku 2020 miestni obyvatelia vo východnej Sibíri narazili na zamrznuté telo mladého nosorožca srstnatého v topiacom sa permafroste. Zamrznutá zem zachovala vnútornosti, srsť a dokonca aj roh.

Prečo dosahovali prehistorické zvieratá také rozmery? Niektorí výskumníci sa domnievajú, že zvieratá rástli v dôsledku väčšej koncentrácie kyslíka v atmosfére. Alebo jeden zánik spustil veľký pokrok. Prvá komplexná štúdia ukazuje, že po vyhynutí dinosaurov začali živočíchy meniť svoju veľkosť. Odrazu mali väčšiu možnosť výberu potravy, takže tomu prispôsobili svoje telá. Na otázku prečo postupne prestali rásť, môže byť viac odpovedí. Prevažuje však fakt, že so zvyšujúcou teplotou mali masívne zvery problém rozptýliť telesné teplo.

Zdroje: www.allthatsinteresting.com, www.newscientist.com, www.sciencedaily.com, www.tech.sme.sk