Majster hororu je len jeden. John Carpenter pozerá basketbal a užíva si oddych, jeho filmy oslovujú naďalej

Filmy a seriály

Majster hororu je len jeden. John Carpenter pozerá basketbal a užíva si oddych, jeho filmy oslovujú naďalej

Andrej Bezák

9 marca, 2023
5 min read

Konkurencia je silná, no iba jeden režisér si vyslúžil oficiálnu prezývku Majster hororu. Nie je to George A. Romero (Noc oživených mŕtvol) ani Tobe Hooper (Texaský masaker motorovou pílou), na sociálnej sieti Twitter nájdeme pod týmto označením Johna Carpentera (na titulnej fotografii). Hoci v januári oslávil 75. narodeniny a už trinásť rokov nenatočil žiaden film, jeho tvorba stále vzbudzuje plejádu otázok. Časť z nej si pripomenie v tomto článku.

John Carpenter

Američan si v súčasnosti užíva zaslúžený odpočinok. „Vstať neskoro, pozrieť si správy, zahrať si videohru, pozrieť si basketbal a ísť do postele,” opisuje John Carpenter svoj ideálny deň pre portál variety.com a neprestáva ho fascinovať, že z chlapca, ktorý vyrastal na snímkach s príšerami v päťdesiatych rokoch minulého storočia, sa stal uznávaný filmár.

Niet sa čo čudovať, že má priam fanatickú základňu fanúšikov, keď sa mu podarilo nakrútiť moderný slasher (Halloween), adaptáciu knihy Stephena Kinga (Christine) i archetypálny horor osemedesiatok s nadprirodzeným nepriateľom, v ktorom využil špičkové praktické efekty (Vec). Výnimočný je aj tým, že si do snímok skladal vlastnú hudbu.

Jeho filmy, najmä Útek z New Yorku a Oni žijú!, sa uštipačným humorom a kultúrnou satirou radia medzi kultové. John Carpenter však sám seba nerád posudzuje: „Neviem, čo je moja silná stránka. Vždy sa nájde niekto, kto sa snaží interpretovať moje filmy, a ja pritom ani len netuším, o čom hovorí. Držím jazyk za zubami, keď niekto interpretuje moje filmy, robí zo mňa chytrejšieho človeka, než som. To je presne to, čo chcem. Som hrdý na jeden film, ktorý som urobil – Vec. Myslím si, že tam som odviedol naozaj dobrú prácu. Na ten film som hrdý, rád by som mal na konte viac takýchto serióznejších filmov, ktoré nie sú prezentované ako tínedžerské alebo pre mladú generáciu.”

Vec (1982). Zdroj: screenshot, YouTube

Halloween (1978)

„To bola pravdepodobne jedna z najlepších režisérskych skúseností. Boli sme partia detí a chceli sme rýchlo natočiť film. Nakrúcali sme primárne v Hollywoode, takže som to mal kúsok. Prebdeli sme mnoho nocí, ale nebolo to náročné, vlastne to bolo veľmi jednoduché.”

Inzercia

Útek z New Yorku (1981)

„Exteriéry sme snímali v St. Louis, kde bol predtým veľký požiar. Vedenie mesta nám dovolilo vypnúť svetlá, zložiť televízne antény a všeličo iné, spolupráca bola výborná. Bolo to v lete, bolo teplo a vlhko, pracovali sme po nociach, ale nebolo to zlé. Mali sme skvelý štáb a skvelých hercov. Úžasné na mojich skorších filmoch bolo to, že som mal posledné slovo, nikto ma neodsudzoval, nikto ma neotravoval, nikto nemal divné poznámky. Preto to išlo tak hladko.”

Vec (1982) a Christine (1983)

„Vec bola mojím prvým štúdiovým filmom a predstavitelia štúdia chceli triumfálny záver. Tlačili na mňa, ale nepodvolil som sa, vydali sme to s pôvodne natočeným koncom. Nezarobilo to dostatok peňazí, dlho to bol nenávidený a prekliaty film. Prišiel som o prácu a cítil som sa mizerne, dôležité však bolo, že som sa nevzdal. Potom som potreboval robotu a naskytla sa Christine. Keith Gordon hral vynikajúco, Alexandra Paul je takisto skvelá herečka, k tomu Harry Dean Stanton. Bolo to zábavné a ľahké nakrúcanie a filmu sa darilo, čiže aj ľudia boli milí. To vždy poteší.“

Christine (1983). Zdroj: screenshot, YouTube

Obľúbená dekáda v histórii hororov

„Filmy z päťdesiatych rokov minulého storočia ma dokázali na smrť vyľakať. Dnes si ich pozrieme a už sa nám zdajú skôr smiešne, ale vtedy lietal popkorn a zdvíhalo ma zo sedadla. S pribúdajúcim vekom zistíme, čo sú naozajstné nebezpečenstvá života, neležia pod posteľou. Najviac ma straší skutočný život.”

Rada pre začínajúcich filmárov

„Sám by som zrejme nedal na svoju radu, takže neviem, či to má vyýznam, ale zhrniem Johna Carpentera. O tom, že budem filmovým režisérom, som sníval od roku 1956 a môj sen sa stal skutočnosťou. Nezáleží mi na tom, či to bolo miestami ťažké, či sa mi vždy darilo. Žijem svoj sen a ľudskej bytosti sa nemôže stať nič krajšie. Môjmu mladšiemu ja by som povedal: Choď do toho. Dáš si drink. Naplníš svoje sny. Choď točiť filmy.”