Mali by bohatí platiť vyššie dane?
Mali by byť aktívnejší v oblasti charity a sociálnej práce?
A mali by byť ešte vďačnejší za to, že im spoločenské zriadenie umožnilo vyšplhať sa v jeho spoločenskom rebríčku vyššie práve vďaka vyšším ziskom?

Zdanlivá odpoveď na uvedené otázky je áno, lenže je potrebné zamyslieť sa, aby sme v jednoznačných názoroch stratili istotu.

Populizmus a brvná vo vlastnom oku

Je nesmierne jednoduché podľahnúť populistickým vyhláseniam a odsudzovaniu druhých. Ešte jednoduchšie je na nich nadávať a pritom mať práve tie nedostatky, ktoré sú u bohatých terčom kritiky. Bohatými v tomto prípade rozumieme prakticky kohokoľvek, kto nie je odkázaný na pravidelný mesačný plat a rôznymi spôsobmi si zabezpečil status rentiera. Predmetom kritiky je to, že títo ľudia v nedostatočnej miere prejavujú svoju spoločenskú zodpovednosť a dávajú zo svojich peňazí málo alebo vôbec nič na charitu, dobročinnosť, benefíciu, zbierky a ďalšie sociálne prospešné projekty. Ale bohatí nie sú naši nepriatelia preto, že údajne nedávajú dosť. Oni dávajú dosť, ale tak, že to na prvý pohľad nevidíme.

Ponechávať zodpovednosť za financovanie charitatívnych projektov na bohatých má rovnaký význam ako povzbudzovanie bežných ľudí k tomu, aby sa zapájali do verejných zbierok: význam to má, je nepochybne šľachetné a dnes aj dôležité venovať časť svojho na dobročinné účely, pretože mnohé organizácie sú na týchto peniazoch existenčne závislé.

Mali by ale bohatí platiť viac len preto, lebo majú viac? Tradičná odpoveď áno má tiež svoje opodstatnenie, pretože pravdou je, že päť eur pre bežného človeka je ako päťsto eur pre dobre zabezpečeného podnikateľa. Pre mnohých tých päť stoviek nepredstavuje žiadnu hodnotu, pretože ju dokážu kedykoľvek minúť v obchode s oblečením kúpou dvoch tričiek. Ak by sme teda uvažovali tým smerom, že každý by mal venovať zo svojho pomerové časti, aby tým splatil svoj imaginárny dlh spoločnosti, mohlo by to byť v poriadku.

Mám však za to, že sa jedná o naháňanie zodpovednosti na nesprávnom mieste. Bohatí nie sú zodpovední za to, že organizácie a jednotlivci pôsobiaci v sociálnej oblasti nemajú dostatok prostriedkov a robia preto svoju prácu na kolene, s úprimnými a nezištnými ambíciami. Naháňať peniaze od verejnosti na fungovanie občianskych združení, domovov sociálnych služieb a organizácií je dnes mimoriadne dôležité, zároveň nesprávne prenášanie zodpovednosti na ľudí, zatiaľ čo pravú zodpovednosť za ich financovanie má niekto úplne iný.

Tým niekým je sám štát. Firmy, bohatí i stredná vrstva platia dane z príjmov, dane z pridanej hodnoty, mnohí dane za motorové vozidlá a x ďalších daní a poplatkov, aby tieto peniaze natiekli do štátneho rozpočtu, ktorý má štát povinnosť rozdeliť čestne, spravodlivo, rozumne a s ohľadom na chorých, slabých, bezmocných. To, ako sa vie štát postarať o svojich najslabších, hovorí o civilizovanosti a vyspelosti jeho vlády. Túto vládu si volia obyvatelia.

Inzercia

A Slovensko v tejto oblasti fatálne zlyháva.

Nie je hanbou národa, keď si musia organizácie doslova žobrať peniaze na uliciach a robiť emotívne kampane, pretože im štát nie je ochotný financovať projekty, ktoré sú pre našu spoločnosť tak nesmierne dôležité? Ako k tomu príde bežný občan, že sa má podieľať na financovaní charity a sociálne prospešných vecí, keď už zo svojej výplaty odvádza dane štátu, ktorý ich preukázateľne míňa nezodpovedne a hlúpo?

Keď si ktokoľvek kúpi napríklad pekné nové auto, nezáleží či Ladu alebo Maybach, nemožno mu to vyčítať s tým, že mal tie peniaze radšej minúť na charitu. Veď to, že si auto kúpil, znamená, že vyplatil peniaze jeho predajcovi a ten v správne nastavenej legislatíve zo svojho príjmu platí časť príjmu štátu. To platí aj v prípade oblečenia, jedla, elektroniky a akéhokoľvek ďalšieho tovaru a služieb. Všetky peniaze končia v štátnej kase a jej správcovia majú povinnosť rozdeliť tieto peniaze tak, aby pokryli všetky náklady súvisiace so starostlivosťou o slabých, chorých, hendikepovaných, bezmocných a ďalších, ktorí sú v určitej miere odkázaní na pomoc. Povinnosťou štátu je zabezpečiť im dobrý životný štandard a služby zodpovedajúce členskej krajine Európskej únie. Ak to štát nerobí, a nerobí to preukázateľne, je nevyhnutné vyvodzovať zodpovednosť práve štátu a nie bohatým, ktorí údajne nedávajú dosť. Veď potom ani chudobní asi nedávajú dosť, kedže by mali dávať pomerovú časť z príjmov.

„Robíš dobré veci? Mal by si byť chudobný a rozdať sa do posledného zvyšku“

Druhým nelogickým a nesprávnym názorom slovenskej verejnosti je, že ten, kto robí charitu, by nemal byť bohatý. Čo bohatý, nemal by byť ani v strednej vrstve, pretože by sa mal pre svoju prácu úplne rozdať. Že keď chcem pomáhať sociálne odkázaným ľuďom, musím byť na ich sociálnej úrovni. Tento prapodivný názor je doslova vrytý do nášho genofondu a nenachádza žiadne logické či rozumové opodstatnenie; svedčí skôr o tom, že sme iba nedávno zliezli zo stromov.

Veď ja osobne som sa stretol s názorom, že prečo som mal auto a pritom robil dobrovoľníka, že sa to nehodí – a to som mal jazdenku za pár tisíc. Že by som mal auto predať, jazdiť len spojmi a všetky svoje peniaze darovať bezdomovcom alebo komukoľvek inému, aby som väčšmi naplnil svoj zámer pomáhať.

V ľuďoch očividne tkvie predstava, že všetci tí dobrovoľníci, dobrí iniciatívni a sociálne cítiaci ľudia by mali byť ako Matka Tereza, ktorá sa rozhodla žiť v chudobe. Lenže nikto z nás nie je Matka Tereza a konať dobré veci môžeme len vtedy, keď nemusíme riešiť vlastné existenčné problémy. Akonáhle máme životnú istotu v príjme a majetku, môžeme o to lepšie pomáhať iným, či už finančne alebo osobne.

Slovenská vláda a celý štát sú obrazom jeho občanov. Keď sa sťažujeme na politikov, že nevenujú dosť prostriedkov a pozornosti slabým, mali by sme sa dobre pozrieť na to, koho sme volili naposledy a či sme sa rozhodovali na základe sympatií alebo faktov. Takéto rozhodnutie budeme robiť už čoskoro opäť a v súčasnosti sa zdá, že si Slováci opäť vyberú zle – teda na základe svojho dojmu, sympatií, na základe mediálnych kampaní a nie na základe faktov a programov. Bolo by fajn, keby sa to konečne zmenilo a vybrali sme si zástupcov, ktorí budú myslieť aj na tých tam dole.