Keď sa povie Rapa Nui len málokto vie, že je to domorodý názov pre Veľkonočný ostrov. Pôvodní obyvatelia ho však nazývali „Te Pito o te Henua“ – teda Pupok sveta.

   Pritom ide o jedno z najizolovanejších miest na svete vzdialené od Južnej Ameriky vyše 3.700 km. Názov udivuje i preto, lebo ostrov má šírku len 12 kilometrov! Ostrov vznikol v Tichom oceáne pred miliónmi rokmi zliatím lávy z troch vulkanických kužeľov do trojuholníkovej pevniny.

   Pristávajú tu len dve lietadlá každý druhý deň v týždni. Letisko leží na okraji Hanga Roa, jedinej osady na ostrove, kde žije asi 3.800 obyvateľov. Je to asi jediná dedina na svete, ktorá má medzinárodné letisko. Inak ničím nevyniká – prízemné budovy, mnohé z dreva, hotelíky, reštaurácie a obchody.

   Ostrov s nevysokými sopečnými „bochníkmi“ je skalnatý, takmer bez stromov, pokrytý len trávou a krovinami. V prenajatom terénnom aute vyrážame na obhliadku. Všade naokolo vidíme skalné plochy a kamenné múriky. Dorážame k prvej „ahu“ – mohyle na pobreží. Je tu niekoľko povaľujúcich sa sôch – moai. Sú to kamenné kolosy vysoké asi 5 metrov, postavené na akejsi plošine asi ½ až 1 meter nad terénom, nazývané ahu. Na
celom Veľkonočnom ostrove je asi 350 ahu, niektoré so sochami, iné bez nich. Moai postavila vyspelá civilizácia z neznámych dôvodov asi pred tísic rokmi. Na južnom pobreží ostrova je kráter Rano Raraku čnejúci asi 200 metrov nad povrch ostrova – miesto, kde bolo vytesaných všetkých približne 600 sôch. Asi polovica z nich bola dokončená, prepravená a vztýčená, druhá polovica tu zostala v rôznych fázach opracovanosti. Prechádzame pomedzi „les“ niekoľko metrov vysokých sôch, rôzne naklonených a zapadnutých v zemi, ale i nedokončených, len vytesaných do masívu. Zo svahu krátera je výhľad na celý ostrov a tiež na 1 km vzdialené Ahu Tongariki na pobreží. Tu je na skalnej plošine vztýčených 15 sôch, zrekonštruovaných japonskými archeológmi. Každá socha má iný výraz. Jedna má dokonca červený „klobúk“ z kameňa – pukao. Sochy akoby nás pozorovali. Pohľad na ne, v pozadí so zátokou a burácajúcim morom, je úžasný.

   Na severnom pobreží je najkrajšia pláž ostrova – Anakena s najdokonalejšou plošinou – Ahu Nau Nau. Plošina je asi 70 metrov dlhá a 3 – 4 metre vysoká, z dokonale opracovaných kameňov. Stojí tu 5 veľmi zachovalých moai, z toho 4 majú červené klobúky pukao. Máme ešte v pláne dostať sa na najvyššiu sopku ostrova, 600 metrov vysoký kráter Terevaka. Hľadáme cestu. Z poľnej cesty stúpame až sa stáva postupne temer nezjazdnou. Schádzam do terénu, náš malý teréniak nadskakuje po skalnom úbočí sopečného krátera v prudkom náklone. Nakoniec sme na vrchole práve včas. Posledné lúče ožarujú okraj prátera porasteného trávou, vidíme celý ostrov a na západe v „krvavom kúpeli“ zapadá Slnko do vôd oceánu. Nádhera. Ja by som „pupok“ ostrova umiestnil práve sem.

   Večer v miestnom prírodnom „divadle“ si vychutnávame najúžasnejšiu tanečnú show, akú som kedy videl. Sporo odetí, bojovo pomaľovaní tanečníci a tanečnice bez prestania vyše hodiny víria po javisku. Divoké bojové tance s výskokmi do metrovej výšky sa striedali s pomalšími sexi „tahitským“ vlnením bokmi tanečníc.

   Ďalší deň ideme na juhozápadný výbežok ostrova do rezervácie Orongo ku kráteru Rano Kau. Steny spadajú prudko dovnútra krátera, ktorého dno je pokryté močiarom vytvárajúcim jazierka. Na najsevernejšom okraji krátera je zreštaurovaná historická osada pôvodných obyvateľov – Orongo. Domy sú napoly zakopané v zemi s nízkymi, len asi 50 cm vysokými vchodmi. Je tu tiež niekoľko balvanov s petroglyfmi.

   Tri dni nám stačili na preskúmanie celého ostrova. Ten však aj naďalej ostáva zahalený rúškom tajomstva a otázok. Prečo domorodci vysekali všetky stromy na ostrove a spôsobili si tak ekologickú katastrofu s nedostatkom vody? Prečo navzájom bojovali až do takmer úplnej likvidácie? Kam sa podeli vyspelí stavitelia sôch? Prečo názov „pupok sveta“, keď je to vlastne malý zapadákov?

   Koniec tejto malej civilizácie nám však aj napriek prvotnému dojmu nie je tak vzdialený. Aj my si často o sebe myslíme, že sme niečo extra a pupok sveta. Drancujeme prírodu a bojujeme navzájom. A tak neviem, či nás raz nečaká podobná budúcnosť.

O autorovi

   Lásku k cestovaniu mi vypestovali asi už moji rodičia, ktorí s nami už ako s deťmi cestovali kam až to „železná opona“ dovolila. Neskôr som ako študent pracoval ako externý sprievodca cestovnej kancelárie Čedok. Po otvorení hraníc sa nám otvoril aj svet a ja som mohol naplno odovzdávať lásku k cestovaniu svojim deťom. Táto cestovateľská vášeň ma neopúšťa a stále hovorím – „je jedno kde som, hlavne že sa mi zadok na ceste natriasa“. Do exotických krajín vyrážame hľadať nové prostredie, zážitky a ľudí. Avšak to najdôležitejšie, čo tam môžeme nájsť sme my sami.

   Vladimír Mego
   cestovateľ